V ďalšom živote - Prológ

 

Päťčlenná jednotka hyperborejskej Gardy pod vedením najvyššej upírskej kráľovnej Leny organizovane postupovala podzemím kontinentu pod ešte neobývaným mestom bývalých mágov a liečiteľov. Ich pozornosť prednedávnom upútali energetické výkyvy v spotrebe, ktoré si nevedeli nijako vysvetliť. Garda poslala do podzemia štyri jednotky, aby to preverili.

Lenin vlkolačí sluch zachytil vzdialené stony a do nosa jej udrel pach upírskej krvi. S omračujúcou zbraňou v ruke a pevným pancierom chrániacim jej hruď dala ostatným znamenie, aby ju nasledovali, a potichu sa plížila smerom, odkiaľ hlas vychádzal. Stony silneli a silneli, až sa začali meniť na hlasný krik plný agónie.

Jednotka sa dala do behu. Podzemný komplex mal široké chodby a veľké množstvo zatáčok. Keď sa konečne priblížili k jedinej miestnosti kde sa svietilo, ich ušné bubienky utrpeli pod ďalšou vlnou kriku plného bolesti.

Zahli za roh a ustrnuli nad výjavom, ktorý sa im naskytol.

Na naklonenom stole bola popruhmi pripútaná mladá upírka, celá od krvi. Tiekla jej z očí, nosa, uší, a podľa toho čo videli na stehnách – aj z panvy. Celá sa triasla a snažila sa kričať cez kus látky, ktorú jej práve do úst pchal Vasily Ruský – upír takmer pätnásť rokov považovaný za mŕtveho. Jeho nasledovník, Stefan Ruský, stál oproti nemu a v ruke mal dýku, ktorou práve rozrezal upírke predlaktie až k zápästiu. Krv z rany doslova striekala a zmáčala ich oboch. Pri jej nohách kľačala rovnako krvou postriekaná Isobel Wallisová a upevňovala popruhy, z ktorých sa uväznená upírka uvoľňovala, ako sebou trhala.

„Ticho, ticho, len nekrič,“ naliehal Vasily, držiac jej hlavu.

„Spôsobila si si to sama, ženská nepodarená!“ dodal Stefan frustrovane. „Nehýb sa toľko, inak ti zasiahnem kosť!“

Upírka len kričala a kričala, metala sebou a na zemi sa pod nimi všetkými tvorila rozsiahla mláčka jej krvi.

Lena prvé sekundy nevedela ako od šoku reagovať na toľkú brutalitu, ktorú by od nikoho zo zúčastnených nečakala ani v najhoršom sne. Ešte aj Garda okolo nej sa zháčila, niektorí aktívne potláčajúc nevoľnosť.

„Ruky nad hlavu a odstúpte od stola!“ Lena konečne vykríkla, jej hlas pevný. „Hneď!“

Zviazaná upírka naposledy vykríkla a jej triaška ustávala, pravdepodobne ako následok straty krvi. Je zázrak, že je ešte pri vedomí. Handra jej vypadla z úst.

Stefan vytiahol dýku z rany a takmer neveriacky pozrel na Gardu. Vasily nadvihol krvou zašpinené dlane a Isobel vstala.

Nastalo trápne ticho, počas ktorého zo všetkých odkvapkávala červená tekutina.

„Takže...“ začal Stefan čo najnevinnejším tónom. „Nie je to tak, ako to vyzerá.“

 

Lena stála na chodbe pred štyrmi výsluchovými miestnosťami v centrále Gardy, kam umiestnili účastníkov toho krvavého incidentu. Všetkých nahnali do rýchlej sprchy a navliekli ich do jednoduchých teplákov a tričiek, ktoré boli poruke.

Zranená upírka si k telu tisla prikrývku, do ktorej ju zabalili, a cucala tekutinu nahrádzajúcu krv, aby si doplnila zásoby. Pod očami mala tmavé kruhy a pokožku bledú, ale jej správanie bolo rovnako podozrivé ako u ostatných.

Vlčica cez zrkadlá slúžiace ako okná do jednotlivých miestností pozorovala previnilcov. Mračila sa. V hlave mala všetky možné scenáre, ale ani jeden nebol dostatočne šialený, aby vysvetlil čo práve videla.

Do centrály dobehli vodcovia Gardy – Ray a Abby, najvyššia upírska princezná. Ani jeden nemohol uveriť tomu, čo si vypočuli cez vysielačky. Šokovane sa zahľadeli na Vasilyho.

„Skutočne žije,“ šepla Abby.

„Vyzerá to tak,“ potvrdila Lena s povzdychom. „A zaplietol sa do niečoho veľmi, veľmi podozrivého.“

Abby podišla k oknu. „Všetci trvali na tom, že sa ich nesmiete dotknúť?“

Vlčica prikývla. „Priam panikárili, kým sme ich neposlúchli. Nedovolili nám to ani keď sa osprchovali.“

Ray pozrel na súčasného kráľa Ruska, ktorý vyzeral ako vtáča lapené v klietke. Previnilé vtáča.

Len čo dorazil Alaric, miestny boh, dali sa do výsluchu – každý v odlišnej miestnosti.

Vasily si nervózne prehrabol vlasy, keď sa Lena posadila oproti nemu k plastovému stolu, na ktorom mal položené spútané ruky. Dlho si ho premeriavala, akoby stále nechcela uveriť, že ho vidí nažive.

„Tak poďme na to od začiatku,“ začala po chvíli neutrálnym hlasom. „Ako je možné, že žiješ? Videli sme ťa spadnúť do lávy a našli sme aj tvoje ostatky.“

Vasilym trhlo. Uhol pohľadom a niežeby mohol skryť svoje červené dúhovky – znak mágie krvi. „Láva ma spálila, ale víly ma našli obhoreného na pokraji smrti. Potrebovali sprievodcu svetom, do ktorého sa prebudili, tak ma zachránili a napumpovali ich krvou,“ odpovedal po pravde.

Národ krvi – víly, je stále citlivá téma pre nesmrteľných. Pôvodne boli považovaní za nepriateľov Atlantídy, než vyšlo najavo že v skutočnosti boli atlantskí otroci, ktorí proti nim povstali. Po ťažkom boji skončili zakliati v sopke na sedemdesiat tisíc rokov, než sa následkom boja s archanjelom Michaelom prebudili.

Vládkyňa zimy Winter a kráľovná Valhally Juniper bojovali zubami-nechtami za ich práva, až kým Atlantída nezaplatila reparácie a oni nedostali plnú autonómiu vo svojom svete – paralelnej Zemi, kde sú momentálne jedinými bytosťami.

„A až doteraz ťa držali v zajatí?“ hádala.

Pokrútil hlavou. „Nikdy som nebol zajatcom. Pomáhal som im, odkedy som sa dozvedel ich príbeh.“

Lena prikývla. „A ani raz ti nenapadlo, ja neviem, dať nám vedieť že si v poriadku? Však vieš, zo slušnosti.“

Upír zovrel pery. „Mal som svoje dôvody.“

Odfrkla si. „Iste.“ Veľmi dobre si vedela predstaviť jeho dôvody. „A ako si sa dostal do situácie, kde sme ťa našli?“

Vasily sa zhlboka nadýchol a pohrával sa s reťazou na putách, aby sa zamestnal. „Bol som u víl, pomáhal som im stavať obydlia, keď za mnou prišla Juniper s tým, že Stefan začína používať diktátorské praktiky...“