Klamstvá anjelov 6

 

Selena ospravedlňujúco podala Jazdcovi balenie mrazeného hrášku. Mor, usadený na stoličke pri stole, si ho pritisol na citlivé partie blažene zakryté predmetnými boxerkami, ktoré toto všetko začali.

Elrond si spokojne priadol na okne, akoby nerozhneval jednu z najmocnejších bytostí na celej planéte.

 

„Ak chceš, môžem sa na to pozrieť,“ ponúkla mu už druhý raz.

Hnedé oči ju prepálili s toľkou nenávisťou, až sa zháčila. „Zahojím sa,“ odsekol Mor a zasyčal, keď sa pohol. Nesmrteľní a aj bytosti ako on sa liečia na počkanie a pokiaľ svet práve nekosí smrtiaca biologická zbraň, dokonca im nehrozia ani infekcie. Niežeby Mor nebol nositeľom všetkých pliag, ktoré existujú. Nateraz ale jeho sila na bytosti mimo ľudí nefunguje, nie naplno. Musel by sa snažiť a chcieť, a momentálne chcel len jediné – utopiť jedného konkrétneho kocúra v záchodovej mise!

„Ak to pomôže, je zaočkovaný,“ uistila ho Selena. „A veľmi čistotný.“

Ďalší spaľujúci pohľad tých hlbokých očí. „Viac by som na ňom doporučil exorcizmus. Alebo kastráciu!“ dodal hlasnejšie, aby jeho slová doputovali aj k zvieratku odfukujúcemu na okne.

Selena sa pomaly nadýchla a vydýchla. „Nabudúce budeš vedieť, že máš za sebou pri sprchovaní zavrieť dvere.“

„Na to by tvoja kúpeľňa musela byť väčšia než priemerná rakva! Sotva som sa v nej otočil!“ obvinil ju Mor. „A prestaň mi hľadieť na rozkrok!“

Anjel zružovel a zdvihol pohľad. „Naozaj ti... to... nemám skontrolovať?“

To už by si radšej oholil nohy kosačkou! „Nechcem ťa nikde v blízkosti mojich citlivých partií! Videl som ako šoféruješ. Pri mojom šťastí by si mi ho zlomila!“

Pri jeho šťastí to urobí keď bude spať, len aby mala lepší pocit. Nahodila nechutne sladký a veľmi falošný úsmev. „Kedykoľvek môžeš túto misiu ukončiť a vrátiť sa na zem,“ navrhla mu.

Sladký a falošný úsmev bol opätovaný. „To je tvoj plán? Vypudiť ma odtiaľto?“

Mykla plecami a odvrátila sa, aby zo šatníka vytiahla pohodlnejšie oblečenie. „Na to ani nepotrebujem plán. Tváriš sa, akoby si musel so mnou bývať na skládke. Skolí ťa vlastná rozmaznanosť,“ prorokovala, keď vytiahla krikľavé žlté tričko a široké biele nohavice.

„Nemôžem za to, že tvoj dom skládku pripomína,“ odsekol.

Selenu pichlo pri srdci. Jej dom možno nie je usporiadaný a priestranný, ale je to domov. Miesto, kde vždy našla pokoj. Plný farieb, ako to vždy chcela. Zabolelo ju, že ho niekto nevidí ako dôstojný príbytok. Boli časy, keď žila doslova v jaskyni. V stanoch v lese. Niekedy spala pod holým nebom, na úteku pred ním a jeho bratmi. Toto je luxus. Pre ňu. A aj pre Elronda, ktorého našla ako vychudnuté mačiatko pri jeho hladom mŕtvej matke a súrodencoch počas jednej zo svojich misií. „Lepšia skládka než tvoj geriatrický palác,“ povedala trpko a zavrela sa v kúpeľni, aby si dala horúcu sprchu. Len čo ju však zmáčala voda, po lícach jej stiekli slzy a musela sa oprieť o studené kachličky.

Čím to je, že sa všetkým dokáže javiť ako sebavedomá, silná žena bez temnej stránky? Ešte aj mizerný Jazdec je slepý voči jej vnútornému trápeniu.

Samote.

Paranoji, ktorá nad ňou niekedy preberá kontrolu, obzvlášť v noci.

Len Elrondovi sa akosi darí vycítiť jej nepokoj a doslova sa jej napchať do náručia, keď sa o ňu pokúšajú temné myšlienky. Alebo keď je celá ubolená natiahnutá v posteli, odmietajúc ísť zase k doktorom.

Prinútila sa rýchlo absolvovať nevyhnutnú hygienu a keď zotrela paru na zrkadle, uvidela že má na sebe zase modriny. Jednej sa skúsila dotknúť a hneď uvidela všetky hviezdy nočnej oblohy. Ani len nepomyslela na podprsenku a hodila na seba zvyšné oblečenie. V papučkách v tvare králikov sa vrátila do obývačky, na tvári opäť výraz maskujúci jej skutočné emócie.

Mor sa za ten čas tiež obliekol do čierneho trička a džínsov a nespúšťal oči z Elronda. Usilovne ťukal do počítača a hľadal niečo, čo sa mu nikdy nájsť nepodarí.

Aspoň to Selenu tešilo.

Ignorovala ho a uvarila si jednoduché cestoviny s omáčkou. Prihodila pár kúskov syra a keďže mala pocit, že v prítomnosti rozčúleného Jazdca sa udusí napätím, vyšla von, usadila sa aj s tanierom na schodíky pred domčekom a zatiaľ čo pomaly jedla, pozorovala skorý západ slnka. Nebesia sa riadia niekoľkými časovými zónami, preto pojmy ako ráno a večer sú veľmi voľné.

Keď sa stala anjelom, jedla takto každý večer, ohromená krásou oblakov a hrou svetla. To ohromenie sa nikdy celkom nestratilo. Zasnene sa usmiala na dúhu nad niekoľkými obláčikmi v diaľke. Všetko bolo zaliate teplými lúčmi strácajúceho sa slnka a scéna okolo nej vyzerala ako z rozprávky.

A jej nočná mora vyšla z dverí, aby všetko pokazila.

Mor sa k nej posadil, ako-tak upokojený. Zazrela naňho a odložila prázdny tanier do záhonu vedľa. Chvíľu sedeli v tichu, ako sa Mor snažil nepokračovať vo svojich sťažnostiach na chlpatého démona, ktorý ich aj teraz pozoroval cez okno. Alebo okomentovať fakt, že Selena si na ružové ponožky nasadila vychádzkové sandále.

„Do akých problémov by si sa dostala keby niekto zistil, že si ma pustila k vašim záznamom?“ opýtal sa nakoniec Jazdec.

Selena si prehrabla hnedé vlnky mierne rozviate slabým vánkom. „Pravdepodobne by mi vzali krídla,“ odpovedala po pravde.

Zamyslene sa k nej otočil. „Hovoríš to s takou ľahkosťou...“

„Len pre to, že je to nepravdepodobné,“ pripustila. „Naše zložky už boli ukradnuté, prepísané, hacknuté,... navyše keďže si vyššia bytosť než ktokoľvek na nebesiach... možno by som to uhrala na podmienku.“ O svoje krídla sa nebála. Jej vládcovia by asi neboli nadšení, ale reálne by ju potrestali viac za jej zasahovanie na Zemi a medzi ľuďmi, než za pochybnú dohodu s Morom.

Pochybovačne si ju premeral. Tento chodiaci chaos že by sa dokázal vykecať z porušenia pravidiel? Keď ani nezvláda svoj alkohol? Čudoval sa, že vôbec udržala nažive mačku. Alebo čokoľvek, za čo sa to mňaukajúce monštrum vydáva.

Selena opätovala jeho pohľad bez zaváhania. Ešte sa nezľakne nejakého Jazdca! „Chceš o tom hovoriť?“ zmenila tému.

„Môj penis viac preberať nebudeme!“ ohradil sa nahlas. Aj tak si z mysle nikdy nevymaže spomienku na ten pocit, keď sa mu ostré pazúry zaryli do citlivej pokožky. Alebo až príliš spokojný pohľad sadistického kocúra, ktorý si náramne užíval krutý útok na hosťa vo svojom brlohu.

Selena vzdychla a plesla sa po čele. „Mala som na mysli Abigail, citlivka! Tvoj viedenský párok sa dávno zahojil. Bolo to len pár plytkých škrabancov.“

Viedenský párok? „Tak pár plytkých škrabancov! Nevyjadruj sa, kým nezažiješ podobné zranenie!“ bránil sa.

„A to si myslíš, že za ľudského života som sa pri holení nikdy neporezala? Buď si istý, že som sa nakrvácala viac než ty!“ šplechla mu do tváre.

Ako to, že je u nej menej než jeden deň a už vedú rozhovor o pohlavných orgánoch? Nehovoriac o tom, že ona ten jeho videla a pomenovala ho podľa párku! „Máš ty nejaký filter medzi mozgom a ústami?“

Ďalší sladký úsmev. „Áno. Šiel na rande s tvojou empatiou.“

Urazene zaškrípal zubami. „Mám empatiu!“

Selena si odfrkla a vrátila sa k pozorovaniu západu slnka. „Milióny mŕtvych po tvojom zásahu svedčia o niečom inom.“

Morom trhlo. „Ja nad svojím údelom kontrolu nemám,“ šepol, v hlase potláčaná bolesť. „Ovláda ma energia silnejšia než moja vôľa. Nás všetkých.“

Tomu sa ťažko verilo. Selena mala v očiach slzy. „A pozrel si sa niekedy za seba? Čo po tebe ostáva? Alebo sa tváriš, že to už nie je tvoj problém?“

Neodpovedal. Niekomu, kto nie je ako on, je ťažké vysvetliť fungovanie moci Jazdcov apokalypsy. Nikdy nekonajú bez účelu. Sila ľudskej zloby ich privoláva a udržuje v pohotovosti. Než existovala ľudská rasa, ich pôsobenie bolo extrémne ojedinelé a obvykle spojené s kritickými limitmi biodiverzity alebo prírodnými katastrofami. „Som starý,“ povedal nakoniec. „Videl som smrť, Selena. Videl som utrpenie a masové vymieranie, niekoľkokrát. Takže nie, trpiaci ľudia so mnou už nič nenarobia. Neteší ma, čím si prechádzajú. Ale ani si to neužívam. Nie som dobro, nie som zlo. Len... som.“

A ona tiež. Aj ona je. A rozhodla sa vo svojej existencii niečo urobiť. Opak toho, čo Mor. „Tak prečo v časoch prosperity neroznášaš pomoc? Prečo len ničíš? Skúsil si niekedy pomáhať? Nie pre to, že musíš. Pre to, že chceš.“

Nechápavo sa zamračil. Chcel jej odpovedať, ale nemal slov. „Prečo by som niečo také robil?“

A tu je kameň úrazu. „Lebo môžeš, Mor.“ Selena vstala a oprášila sa. Zo záhonu vylovila tanier. „Bráni ti snáď vesmír alebo archanjeli s archdémonmi prísť k chradnúcemu dieťaťu a podať mu deku? Vodu? Liek na horúčku, ktorá ho sužuje?“

Jazdec z nej nespúšťal oči. „A tebe niekto bráni ísť vyliečiť umierajúceho vojnového zločinca umierajúceho na tuberkulózu obklopeného vernými?“

Takmer jej tanier vypadol z ruky. „Naozaj tu prirovnávaš nevinné dieťa k vrahom?“

„Nie. Ale smrť je nevyhnutá pre oboch. Nikdy nezachránim všetkých nevinných a ty nikdy nebudeš hľadať zločincov, aby si im dala druhú šancu. Operujeme v hraniciach svojich možností. Pomáhame tam, kde vieme. Ja a moji bratia čistíme Zem od síl, ktoré inak nejde kontrolovať. Aby duše, ktoré umrú, sa mohli vrátiť a znovu mať šancu niečo vybudovať. Niekam sa pohnúť. Niečo dokázať,“ snažil sa jej vysvetliť.

Selena by ten princíp aj pochopila. Krutosť jej však bola príliš cudzia, aby ju prijala. Hoci ide o sily za hranicou jej chápania.

Mor tiež vstal a zovrel jej predlaktie, keď chcela znechutene odkráčať. Prísne jej pozrel do očí. „Napadlo ti niekedy, že smrť je vykúpením?“

Napadlo. Sama ju privítala, keď v bolestiach umierala. V očiach sa jej znovu zjavili slzy. Vytrhla sa Jazdcovi a smrkla. „Nikto by nemal žiť vo svete, kde smrť je tá najlepšia možnosť,“ šepla a zmizla v domčeku.