Klamstvá anjelov 30

 

Selena sotva cez slzy videla ako jej kôň cválal vzduchom smerom k zemi. Kŕčovito zvierala Elronda, pradúceho ako o život, akoby vedel že ju to upokojí. Pristáli kdesi na čistinke uprostred lesa, na malom zráze s výhľadom na údolie.

 

Omámene skĺzla zo sedla a posadila sa do trávy, opretá o kmeň stromu, vzlykajúc zúfalstvom. Prišla o všetko – krídla, svoj domov, svoju misiu... Svoju identitu. Prišla ešte aj o toho mizerného Jazdca, ktorý všetko spôsobil!

Chcela len pomôcť ľuďom.

Chcela liečiť.

Uľaviť od bolesti.

Vzlykla a roztrasenou rukou hladila Elronda, ktorý sa jej uvelebil v náručí. Kôň sa zatiaľ nezaujato pásol hneď vedľa. „Mrzí ma, že som z teba urobila bezdomovca, kocúrik,“ pípla ustráchane a otvorila konzervu, ktorú držala v dlani, zatiaľ čo jedol.

Elrond na ňu niekoľkokrát pomaly mrkol, než sa vrátil ku konzerve.

Selena sa vyplakala, na chvíľu zadriemala, potom sa vyplakala zase. Nenávidela sa za to, že zatúžila po objatí Moru. A po jeho tichých, upokojujúcich slovách.

Určite je dávno u Abby, ktorá upokojuje jeho.

On u Seleny nenašiel to čo ona uňho a to bolelo najviac. Srdce jej pukalo a celá hruď sa jej zvierala, až mala pocit že prichádza o dych. Elrond ju škrabol packou po ruke, aby ju vrátil do reality. Automaticky mu otvorila ďalšiu konzervu, hoci jej samotnej škvŕkalo v žalúdku. Zdá sa, že si znovu zaspomína na staré časy, keď putovala po Európe a niekedy sa jej ušlo len jedno jedlo denne.

Nechala Elronda odbehnúť na záchod a pozviechala sa na nohy. Slnko dávno zapadlo a čistinku osvetľoval len mesiac. Prešla k svojmu novému spoločníkovi, ktorý zaerdžal a dovolil jej pritúliť sa k jeho enormnej hlave. Nežne ho pohladila. „Je mi ľúto, že si skončil pri mne,“ ospravedlnila sa aj jemu.

Kôň si odfrkol a pritúlil sa k nej ešte bližšie, akoby jej chcel dať vedieť, že jemu nič ľúto nie je. Dokonca jej opatrne oblizol rameno.

Selena sa cez slzy zasmiala. „Som rada, že nie som sama,“ šepla.

Elrond k nim priťapkal naspäť, v tvári urazený výraz, že sa musel kvôli toalete hrabať v zemi namiesto svojho tradičného mačacieho záchodu. Kôň si k nemu priňuchol. Elrond mu packou pohladil ňufák a vyzeralo to, že sa z nich v tej chvíli stali kamaráti.

Selena si povzdychla. Bola jej zima a hlad sa len zhoršoval. Čo ako sa jej nechcelo, bude musieť požiadať o pomoc. A nocľah. Vzala Elronda na ruky a naposledy pohladila svojho koňa. „Zvládneš cestu do Egypta?“ šepla citlivo.

Kôň nadšene zaerdžal. S kocúrom na rukách sa vyhupla naspäť do sedla, zabalila Elronda do svetríka a nechala sa unášať rýchlosťou blesku cez lesy, jazerá, more a púšť. Zdalo sa, že kôň presne vie kam sa chce dostať, pretože ho ani raz nemusela navigovať. S prvými slnečnými lúčmi dorazili k magickej bariére okolo starobylého paláca pri oáze v púšti. Selenu mágia rozpoznala hneď a vpustila ju, tak ako mnohokrát predtým. Pomalým tempom klusala po kamennej ceste k vstupným dverám. Polovica pozemku bola plná zelene, so stajňami a pastvinami. Okolo stavby rástli kvetiny a popínavé rastliny.

„Ďakujem, koník,“ zašepkala mocnému zvieraťu a zoskočila. Prispatého Elronda nechala v sedle, na ktorom sa spokojne rozplácol ako palacinka. Zasmiala sa, pohladila ho na hlavičke a prešla k vstupným vrátam, na ktoré opatrne zaklopala.

Nikto jej neprišiel otvoriť.

Zaklopala znovu, tentoraz hlasnejšie.

Opäť bez odozvy. Nazrela dovnútra cez okno, ale nezdalo sa, že by sa tam ktokoľvek pohyboval.

Zastonala. „Moje šťastie. Dorazím práve keď nie sú doma.“ Obzrela sa a nemala v sebe silu ísť kamkoľvek inam. Zviezla sa na zem pred dverami a znovu sa rozplakala od zúfalstva, hladu a samoty. Vzlykala tak usedavo, že jej kôň to nevydržal, vyšiel po schodíkoch k vrátam a ľahol si na zem vedľa nej ako obrovský hrejivý vankúš. Pritúlila sa k nemu a pokračovala v plači. Takto vyčerpaná znovu zaspala.

Prebudili ju až zvuky klopotania na príjazdovej ceste. Ospalo sa narovnala, stále pritúlená k svojmu novému spoločníkovi. Slnko už zapadalo a v sprievode jeho posledných lúčov k palácu cválali dve postavy v plášťoch.

Selena sa ťažkopádne postavila a hlava sa jej zakrútila od nedostatku vody a jedla. Boli časy, keď by si to sotva všimla. Život medzi anjelmi ju rozmaznal.

Postavy sa medzi sebou uvoľnene zhovárali, než ju zbadali a stíchli. Svetlovlasá Ellinor ju okamžite spoznala a v momente zosadla zo svojho koňa a rozbehla sa k nej. „Selena?“ Niekdajšia upírka a čerstvá Jazdkyňa, protisila Hladu, mala v očiach zmätok. „Nevedela som, že máš prísť. Boli sme na misii a...“ odmlčala sa. Uvidela Selenine plačom opuchnuté oči a poblednutú tvár a hneď vedela, že je zle. Obe ženy sa spoznali v počiatkoch apokalypsy, keď Ellinor utiekla z väzenia a celá hladná, uzimená a zničená prikvitla do nemocnice, kde sa Selena pokúšala udržať nažive niekoľko pacientov na prahu smrti. Kto by si bol pomyslel, že situácia sa obráti a o viac než sto rokov to bude Selena, kto skončí v rovnakom stave na Ellinorinom prahu?

Selena smrkla. „Nemala som kam ísť,“ povedala cez nové slzy.

Ellinor ani na sekundu neváhala a objala ju. Po Seleninej smrti zostali najlepšími priateľkami a Selena k nej pravidelne chodievala na návštevu. Ešte aj s Hladom mali dobrý vzťah, koniec-koncov mu zachránila partnerku hoci  o nej ešte ani nevedel. Obaja boli pri jej lôžku keď umierala. „Čo sa stalo?“ naliehala Ellinor, pripravená vypitvať zaživa kohokoľvek, kto Selene ublížil.

Selena ani nevedela, kde začať. „Pri-prišla som o krídla,“ vyhabkala.

Ellinor zhrozene pozrela na Hlad, ktorý k nim opatrne pristúpil.

„Ako? Prečo?“ vyzvedala Jazdkyňa.

Aby jej uľahčil vysvetľovanie, Selenin kôň sa v tej chvíli zdvihol zo zeme, zaerdžal a doklusal k nim.

Ellinor klesla sánka. Neveriacky skákala pohľadom zo Seleny na mohutné zviera. Nemala slov.

Mor zovrel pery. „Ktorý z mojich bratov?“ opýtal sa plytko, vediac že problémy ešte len prídu.

Selena naprázdno preglgla. „Ten, ktorý je zamilovaný do upírskej princeznej.“

Hlad zasyčal.

Elinor zavrčala nespokojnosťou. Vedeli o pobláznení ich brata vydatou princeznou Abigail, ale ani raz ho s tým nekonfrontovali. So záležitosťami srdca si sotva vedeli poradiť sami a bol to ťažký boj.

Hlad porazene privrel oči. Niet divu, že Selenu skopli z nebies. „U nás máš vždy domov,“ uistil ju. Potom sa otočil ku zvieraťu, ktoré sa stalo jej spoločníkom. „Pridaj sa k našim koňom na pastvinách. V stajniach je pre teba dosť miesta, ak by si si chcel odpočinúť.“ Opatrne vzal zo sedla spiaceho Elronda, tiež tradičného hosťa v ich paláci.

Kôň zafŕkal a rozbehol sa k svojim novým kamarátom.

Ellinor zovrela Selene dlaň. „Ako ste sa vôbec stretli?“

Selena smrkla. „Nabúrala som mu palác lietajúcim tanierom,“ zašomrala.

Ellinor zamrkala, akoby zle počula. „Okej, dievča, potrebuješ do seba dostať kalórie a potom chcem počuť celý príbeh!“ A odtiahla ju do paláca.

 

 

Mor potreboval niekoľko dní na to, aby sa upokojil a prišiel o nutkanie na Selenu znovu nakričať a potom ňou zatriasť, aby už nikdy viac toľko neriskovala. Jeho hnev bol intenzívny, ale krátky. Prekonala ho obava o jeho anjela. A obdiv, úprimne. Dokázala s ním hrať pomyslenú šachovú partiu pod nosom anjelov a vždy byť niekoľko krokov napred.

Mala by dostať medailu.

A na zadok.

Ale hlavne… len čo začal normálne uvažovať, ovládol ho strach o jej zdravie. Keď odchádzal, bola rozrušená a plakala. Čo ak si znovu ublížila? Čo ak je jej telo plné modrín? Bolo mu jedno, či na nich má alebo nemá podiel. Vlastne mu začínalo byť jedno aj to, že Selena sa s ním hrala na mačku a myš a ešte k tomu bola aj úspešná.

Na tretí deň po ich strašnej hádke docválal naspäť na obláčik, pripravený na rozumnejšiu konverzáciu. Prekvapilo ho však, že dvere boli dokorán otvorené a keď cez ne vošiel, domček bol napoly prázdny, nábytok pokrytý plachtami a menšie predmety v škatuliach. Jamila práve balila krikľavé oblečenie do niekoľkých kufrov.

„Čo sa tu stalo?!“ zvolal.

Jamila sa k nemu otočila a prižmúrila oči. „Selena je preč,“ štekla naňho s niekoľkými šatami v rukách.

„Ako preč?“

„Prišla o krídla. Priznala Juliusovi všetko čo potajme robila a ako ťa pašovala do budovy záznamov. Bola vyhostená z nebies.“ Jamiline slová boli strohé a plné znechutenia voči nemu.

Mor sa zapotácal. „Nie! Kde sú Julius s Carys? Ja im to vysvetlím! Selena nemôže prísť o svoju prácu kvôli mne!“ Jeho anjel, ktorý chcel len pomáhať, ktorý obetoval svoj čas, energiu, aj bezpečie, len aby urobil svet o niečo krajším…

Jamila odložila šaty do kufra a so zdvihnutou bradou k nemu podišla. „Na to je už neskoro. Je preč. Nemôže sa vrátiť. Byť tebou, viac vášní by som tu nerozdúchavala. Urobil si až dosť.“

Mor sa obzrel po desivo prázdnom domčeku. „Kam šla? Vzala so sebou Elronda? Všetky jeho veci sú tu.“

„Odišla len s kocúrom.“

„Ale kam, kam ste ju poslali?!“ naliehal takmer bez dychu. Bol na pokraji paniky. Selena bola na nebesiach takmer dvesto rokov. Tam dolu nemá žiadnu rodinu. Čo sa s ňou len stalo?

Jamila zamyslene naklonila hlavu. „My sme ju nikam neposlali. Julius jej len nariadil odísť. Ocenila by som, keby si urobil to isté. Tu ju viac nenájdeš.“

Mor ju poslúchol. Ak je Selena niekde tam dolu, bez prostriedkov, bez domova, s hladnou pekelnou mačkou... kam by len mohli ísť? Predral sa cez oblaky a nenapadlo mu jediné miesto, ktoré by mu kedy spomenula na Zemi. Ani len nevedel odkiaľ pôvodne pochádza.

Dobehol do svojho paláca v nádeji, že ho tam čaká, len aby sa naňho mohla oboriť za svoje nešťastie, ale stavba bola prázdna a tichá.

Mohla odísť kamkoľvek na planéte.

A on nemal tušenia, ako by ju mohol nájsť.