Úsvit archanjelov 25

 

Carys rozrazila zapečatené dvere, ktoré sa pokúšali najvyšší anjeli ukryť. Boli skôr verejným tajomstvom, ale napriek tomu že každý vedel čo sa za nimi skrýva, nikto sa neopovážil nimi prejsť.

Ona áno. Rozdiel medzi ňou a bývalými najvyššími anjelmi bol v tom, že sa nebála kontroverzie. Nebála sa zísť z predurčeného chodníka a nebála sa meniť nebo pre potreby pokroku.

Táto miestnosť niesla pozostatky presného opaku. Predlhá sála ukrývala výklenky s tisíckami odrezaných krídel. Carys zovrelo srdce, keď ich videla. Anjeli boli za predošlého režimu trestaní, keď odmietli poslúchať. Keď odmietli napríklad zabiť Nefilim – krížencov ku ktorým patrí aj ona. Alebo keď odmietli trestať. Keď chceli novú šancu pre tých, ktorí sa podľa anjelov previnili.

Aj keď s Juliusom takmer okamžite po zasadnutí na tróny začali naprávať tieto tresty, našli veľmi málo padlých anjelov, ktorí o krídla prišli. Väčšina sa naďalej ukrýva. Vedia prečo. Stratili vieru v spravodlivosť, ktorú malo nebo predstavovať. V karmu. Nech sú kdekoľvek, sotva vedia o zmene režimu. Dohromady vrátili krídla sedemnástim padlým anjelom a tí zúfalo potrebovali psychologickú pomoc. Strata krídel je jeden z najhorších zážitkov vôbec.

Podľa karmy najvyšších anjelov sa všetko pokazilo krátko po odseknutí krídel Luciferovi – vtedy netušili, že je jedným z pôvodných archanjelov a v skutočnosti im pomáhal. Čo sa však ešte odohralo?

Carys sa dostala až na začiatok, kde vo výklenku čakali Luciferove biele krídla. Samozrejme, nie skutočné. Lucifera nejde zbaviť krídel. Všetkým tým utrpením si prešiel, aby nebol odhalený. Každý pár krídel mal pridelenú menovku, aby sa vedelo komu patrili. Carys čítala mená, ale nič jej nehovorili. A podľa údajov boli ďalšiemu anjelovi krídla odseknuté až po tom, čo sa karma tých najvyšších pokazila.

Prečo to nedáva zmysel?

Obzrela sa. Ak nie odrezanie krídel, tak čo im pokazilo karmu? Vedela, že ich brali spravodlivým anjelom. Anjelom veriacim v spravodlivosť a mier.

Nebo nebolo vždy mierumilovné.

Keď sa už chystala odísť, čosi upútalo jej pozornosť. Jeden výklenok chýbal. Pravidelné rozostupy boli na jednom mieste prerušené, akoby ho ktosi zamuroval.

Je to normálne? Zvedavo zdvihla dlane a povolala mágiu, aby stenu rozbila. K jej prekvapeniu niekto skutočne ten výklenok zamuroval. Hneď vedľa Luciferovho. To nemôže byť dobré znamenie. Unáhlene prerazila stenu a rozmetala ju na prach. Čo sa pokúšali ukryť?

Prach sa po chvíli usadil a odhalil pár čiernych krídel. Okrem farby sa nelíšili od ostatných – farebne sa však začalo rozlišovať až o viac než tisícku rokov neskôr. Mali by byť biele. Časový údaj však hovoril jasne – tieto boli odrezané po Luciferovi a pred všetkými ostatnými. Približne v čase, keď sa karma najvyšších anjelov pokazila.

Carys odstránila kryt na menovke a na chvíľu zabudla dýchať. Obávala sa, že práve tieto krídla nesú príbeh zatratenia najvyšších anjelov.

Ich nositeľkou bol anjel menom Lilith.

 

 

 

Sophie stála pod prúdom horúcej sprchy, hoci už bola dávno čistá. Objímala sa rukami a triasla sa. Bola v asi najluxusnejšej sprche aká kedy môže existovať – belasé steny z ľadu, voda padajúca zo stropu ako tichý dážď, mäkké svetlo vychádzajúce odnikiaľ – a jediné po čom túžila bolo schúliť sa do klbka v opotrebovanom sprchovom kúte jednoizbového bytu, kde by žila ako anonymný, bežný človek. Kde by nikto nepoznal jej tvár. Kde by nemala spomienky na odťatú hlavu a strach z dvoch takmer všemocných bytostí.

Po nejakom čase začula tiché kroky a do rozložitého priestoru sa k nej pridal Sachiel, dlhé blond vlasy stále mokré, keďže aj on práve vyšiel zo sprchy (áno, Winter má ku každej hosťovskej miestnosti dve kúpeľne – pretože môže) a bez zaváhania ju odzadu objal. Teplo jeho tela ju konečne prebralo z tranzu.

Sachiel bytostne cítil jej úzkosť. Jemne ju pobozkal na odhalený krk a počkal si na tichý povzdych, ktorý sa jej vydral z úst. Prstom jemne prechádzal po pomyslenej línii, kde bola jej hlava oddelená od tela. V žalúdku cítil odpor pri spomienke na hlavu, ktorú tak necitlivo držala Bel. V tej chvíli svoju sestru nenávidel.

Sophie si užívala jemné dotyky. Oprela sa o Sachiela. „Tvoj svet je nebezpečný, archanjel Sachiel,“ povedala šeptom.

Znovu ju pobozkal na krk. „Začínam si myslieť, že ty si ešte nebezpečnejšia.“

Ona? Trpko sa zasmiala.

„Pochybuješ o tom?“ šepkal jej do ucha. „Po tom, čo si vyslobodila tri takmer všemocné bytosti a oklamala ďalšie dve? Po tom, čo si musela prežiť? Po tom, čo si napriek všetkému našla silu zachrániť upíra, hoci ťa to stálo krv a bolesť? Po tom, čo si na svoju stranu dostala Jazdcov a vládkyne ročných období?“ vymenovával.

Sophie vzlykla. „Čo iné mi ostávalo?“

Och, ostávalo jej toho dosť. Mohla sa schovať, mohla utiecť. Má dosť moci, aby žila v pohodlí aj napriek svetu, ktorý potemnel. „Už stačilo, Sophie. Nemusíš viac byť tá silná pre iných,“ vyslobodil ju z nasadenia, ktoré ju tak vysililo. Bel a jej kamarátka ho len prekvapili, tak ako Lucifera. už vedia čo čakať. Už vedia s kým majú tú česť. Tentokrát budú pripravení. A už nie sú sami. „Nemusíš byť silná pre mňa,“ dodal. Zo všetkých bytostí na Zemi, práve on si je najviac vedomý sily, ktorá sa v nej ukrýva a nie je to sila prameniaca z jej statusu archanjela.

Sophie sa striasla. Sachielove pery jej opäť pohladili krk a pomaly sa presúvali k chrbtici. Medzi lopatkami mala obzvlášť citlivé miesto, ktoré pomohlo vyplaviť temné myšlienky aspoň na chvíľu. Sachiel sa nenáhlil a keď sa bozkami nenútene dostal až k mäkkému pozadiu, rovnakou cestičkou sa vrátil naspäť. To už mala Sophie pootvorené pery a nebol to stres, čím sa triasla.

Sachiel v dlaniach zovrel jej prsia a jemne ich hladil, až Sophie navreli bradavky, ktoré poctil pozornosťou. Zahryzla si do pery. Takmer zabudla, aké to je byť vydaná na milosť tomuto mužovi, ktorý navonok pôsobí tak neskutočne anjelsky a nevinne. Keď jej hravo zahryzol do krku, musela sa oboma rukami oprieť o priesvitnú stenu, aby nespadla. Sachiel sa dobromyseľne zasmial a masíroval jej pokožku pod jemnými kvapkami vody. Absolútne rozumel Luciferovej posadnutosti Amirou – aj keď je tá žena jeho skaza, jeho smrť a zatratenie, je jedinou u ktorej sa nemusí báť že je manipulovaná predstavou sily a moci. Podivná to hra, ktorú s nimi hrá vesmír.

Sophie privrela oči. Medzi stehnami pocítila príjemný tlak a keď sa Sachiel nemal k cestovaniu na juh, trochu drsne zhrabla jeho ruku a položila ju na trojuholník, ktorý potreboval jeho dotyk.

Sachiel sa k nej pevne pritisol a nenútenými krúživými pohybmi prstov ju dráždil. „Chýbalo ti to, Sophie?“ šepkal jej do ucha. „Preto si si po mňa prišla?“ Ponoril do nej dva prsty. Bola tak vlhká, že nepocítil žiadny odpor.

Zastonala. Vnútro sa jej stiahlo v očakávaní niečoho viac než prstov. „Sachiel,“ dostala zo seba.

Anjel jej opäť zahryzol do krku, tentokrát s neskrývaným úmyslom zanechať na nej odtlačok. Pocítil ako ešte viac zvlhla. Sám bol viac než pripravený a bolo mu jasné, že Sophie to cíti tiež. „Toto ber ako predohru,“ zamrmlal, než ju celým telom pritisol k stene a jedným výpadom do nej prenikol.

Sophie vykríkla pod náhlym pocitom chladnej steny a Sachiela vo svojom vnútri. Prišla o všetku kontrolu a vzrušilo ju to. Sachiel začal prirážať, zatiaľ čo prstami naďalej krúžil okolo klitorisu. Všetko vypätie posledných týždňov jej vzalo silu vzdorovať a zanedlho ju ovládol orgazmus. Nebyť Sachiela, podlomia sa jej kolená, ale jej všemocný anjel ju podoprel a doprial jej čas zniesť sa z nebeských výšin. Stále bol v nej, tvrdý. Otočila k nemu hlavu a odmenil ju sladkým bozkom.

„Povedal som ti, aby si to brala ako predohru,“ pripomenul jej a vykĺzol, aby ju mohol zobrať do náručia a odniesť do postele, hoci boli obaja mokrí. Winterino služobníctvo to určite zvládne.

Sophie sa pohodlne uvelebila medzi vankúšmi a s roztiahnutými stehnami nad sebou privítala Sachiela. S úľavou ho pobozkala, kompenzujúc si celý mesiac samoty. Ich jazyky okolo seba lenivo tancovali. Tentokrát si dávali načas. Sachiel do nej pomaly, takmer mučivo vkĺzol a užíval si pocit, ktorý bol pre jeho existenciu nový. Pocit pokoja. Vyrovnanosti. Úľavy.

„Všetky miléniá čakania za to stáli,“ šepol s istotou.

Sophie ho s úsmevom objala a hladila ho na chrbte. Nikdy viac ho nechcela pustiť. „Pád tohto sveta za to stál,“ povedala a necítila ani kúsok ľútosti. Konečne sa zmierila s faktom, že ľudstvu nedlhovala nič. A nie je jej vina, že urobilo rozhodnutia, ktoré poviedli k jeho úpadku. Ona len chcela žiť.

Sachiel jej hrdo pozrel do očí. Jemne sa začal pohybovať, predlžujúc ich spoločné potešenie. Prstom jej prešiel po perách. „Už na teba nikto nikdy nesiahne.“

„Okrem teba,“ povedala vážne. Od neho to bude prakticky vyžadovať.

Oči mu zaiskrili. „Keby si len vedela v koľkých polohách ťa chcem počuť kričať moje meno...“

Sophie mu výpadmi vyšla v ústrety. „Popíš mi ich,“ vyzvala ho bez strachu.

Mocný archanjel ich nielen rád popísal, ale pre istotu aj názorne demonštroval.