Úsvit archanjelov 26

 

O mesiac neskôr...

 

Sophie to nezvládala. Každý večer Vasily so Stefanom prinášali nové správy zo sveta a vždy keď si myslela, že to nemôže byť horšie, ľudia jej dokázali opak.

Štyri jadrové útoky.

Štyri zamorené zóny.

Rozpad spojenectiev.

Vojny.

Choroby.

Hlad.

Postupujúce armády.

Extrémizmus.

Zločiny proti ľudskosti.

Atentáty.

Genocídy.

Zákony prestali platiť a ukázalo sa, že to bol jediný faktor, ktorý ľuďom bránil v zverstvách. Strach z trestu. Nič viac.

Vedela, že s tým nič neurobí aj keby veľmi chcela. Ľudia by museli prísť o slobodnú vôľu aby prestali so všetkými zločinmi.

Sachiel jej počas spoločnej večere s ostatnými zvieral pod stolom ruku, zatiaľ čo Vasily znechutene podával najnovšie informácie.

„Posledný jadrový útok v Číne znehodnotil celú oblasť Pekingu a provincia Hebei sa stala neobývateľnou. Čo je horšie, Žlté more vyplavuje rádioaktívne živočíchy. Čínska kráľovná Wei relokovala do Wenzhou a kórejskí vládcovia boli nútení odísť do Busanu,“ dokončil Vasily skleslo a posadil sa za stôl.

Nie je to tak že by upírom vadila rádioaktivita – sú imúnni – ibaže deštrukcia so sebou prináša viac než rádioaktivitu. Mestá ľahli popolom. Budovy sa rúcajú. Infraštrukútra praská v základoch. Nesmrteľní pretrvajú, majú tú moc. Len sa musia viac prispôsobovať.

„Taiwan?“ opýtala sa Rebecca smutne.

„Upírsky dvor poskytuje azyl komukoľvek kto sa u nich objaví.“

Aký kontrast k ľuďom.

Večera prebehla v tichu. Winter si so Stefanom vymieňala ustarané pohľady. Sophie so Sachielom boli zničení zo všetkého čo spôsobili a skupina sa rozhodla nezaťažiť ich ďalším rodiacim sa problémom. Bel aj so svojou kamarátkou sa stiahli, lietajúce mesto zmizlo (k Michelovej radosti). Nebolo však pochýb že ešte nevytiahli všetky esá a nikto nevidel cestu z tohto bludného kruhu. Sophie so Sachielom však konečne zažívali šťastné chvíle, keď mohli byť spolu a nebáť sa o svoje životy. Každým dňom sa im vracala farba do líc a pohľady, ktoré jeden druhému venovali, by napísali eposy. Zatienili ešte aj Amiru s Luciferom, ktorí boli ako dve neznesiteľné hrdličky.

Len čo dojedli dezert v podobe zmrzliny, Winter navrhla zamilovanej dvojici, aby šli relaxovať do jej súkromných kúpeľov v podzemí, čo vo voľnom preklade znamenalo, aby si to šli rozdať do sauny. Nepriečili sa.

Sachiel vzal Sophie za ruku a odviedol ju do ďalších luxusných priestorov v belasých farbách. Keď však zamierila k saune, zabalená len v bielej osuške, so zmyselným úsmevom ju zastavil a odviedol do vedľajšej miestnosti.

„Mám lepší nápad,“ povedal.

Sophie sa z nejakého dôvodu v žalúdku objavili motýle. Keď mal naposledy “nápad“ pol dňa nevedela chodiť. Niežeby sa sťažovala.

Archanjel ukázal na masážny stôl uprostred pokojného priestoru. „Ľahni si. Uvoľníme trochu tvoje napätie.“

Sophie sa skutočne snažila nemať nevhodné myšlienky, ale netúžila po ničom inom len sa nechať celá ohmatať Sachielovými schopnými rukami. Veľmi ochotne sa nahá vyhupla na stôl a ľahla si na brucho.

Sachiel si privlastnil najluxusnejší olej ktorý našiel a nakvapkal ho na Sophien odhalený chrbát. Zľahka začal masírovať jej namohnuté svaly, uvoľňovať jeden po druhom. Sophiene spokojné stony mu boli dostatočnou odmenou. Presunul sa na stehná a lýtka, hoci aj na jej zadku strávil viac času než by bolo nutné. Potom jej pomohol pretočiť sa na chrbát. Potrel olejom aj zvyšok jej pokožky a keď si bol istý, že je celá uvoľnená, jeho prsty sa začali podozrivo často obtierať o jej čakajúce bradavky. Neskôr, pri masáži stehien, úplne neplánovane (a zhodou okolností opakovane) skončili na jej vlhkom a pulzujúcom strede.

Sophie sa ani nepokúšala predstierať, že nie je vzrušená. Nebolo miesto, ktorého by sa Sachiel nedotkol a jej telo to bralo ako pozvanie. Prosebne zastonala jeho meno.

Anjel sa neponáhľal. Pridal viac masážneho oleja a viac než hodinu sa pohrával s uvoľnenou a poddajnou Sophie. Vždy keď sa blížila k vrcholu, poľavil a presunul sa do bezpečnejších zón, len aby mohol začať odznovu. Vytúžený orgazmus jej doprial len keď ho začala prosiť. Bol tak intenzívny, že sa dlhé minúty nezvládala pohnúť. Sachiel si užíval pohľad na hĺbku jej dôvery. Dokázala sa pri ňom uvoľniť a dôverovala mu so svojím telom vo všetkých ohľadoch.

Len čo sa Sophie podarilo chytiť dych, so skazeným úsmevom nadvihla obočie a zatlačila Sachiela do sauny, kde pre zmenu prinútila prosiť jeho.

Po hodinách, ehm, ťažkej relaxácie, ležali obaja v malej zimnej záhradke s fontánou a exotickými rastlinami. Sophie bola na lehátku pevne pritisnutá k svojmu anjelovi s hlavou na jeho hrudi. „Trápi ťa čo povedali tie dve, však?“ Ich rozhovory sa často točili okolo Sachielovej straty pamäte a jeho zhrozenia nad tým, že bol zapletený do snahy o zabitie ľudí. Nedokázal to pochopiť, ale veril že to muselo byť zlé, keď sa aj po toľkých miléniách objavila Bel aj s kamarátkou so snahou zastaviť ho.

Aj tak mal pocit, že tu čosi chýba. Lucifer tiež. Príliš mnoho vecí nesedelo. Ich vlastné myšlienky odmietali túto realitu. Musí tu byť ešte niečo. Skutočný katalyzátor, skutočný dôvod tejto podivnej vojny na nebesiach o ktorej vedia ľudia viac než jej samotní účastníci.

„Ja to len chcem pochopiť,“ vzdychol a pobozkal ju do vlasov.

„Amira povedala, že si sa pokúsil nechať si odkaz. Na Malte. Vedel si, že prídeš o spomienky.“

Áno, tak znie teória. Urýchlene vytvoril na Malte podzemné priestory, kam rýchlo spísal všetko podstatné, ibaže Amira s Luciferom tam už boli a spolu s Noemi preložili takmer všetko čo načmáral.

„Nechceš sa tam skúsiť vrátiť?“ navrhla opatrne. „Už sa predsa ukázalo, že vymazanie sa dá prekonať. Možno si na niečo spomenieš. Hoci len pocit. Varovanie.“

Sachiel naprázdno preglgol. Má v sebe silu vrátiť sa na miesto, kde sa naposledy doslova zbláznil? Keď tam v presvedčení že je človek robil vykopávky, nevedel čo ho na Maltu ťahá. Len vedel, že tam musí ísť. Keď uvidel neznáme nápisy, mágia ho preniesla do podzemných priestorov. Spomínal si, že rozumel nápisom hoci ich jazyku už nikto nerozumie. Bolo to však tak intenzívne, že jeho myseľ sa obrnila a urobila z neho šialenca, ktorého Sophie stretla v sanatóriu.

Dokáže to tentokrát?

So Sophie po jeho boku?

S tou, ktorá mu vrátila jeho identitu?

Pozrel na svoju ustaranú tmavovlásku a preplietol im prsty. Čo ako sa mu to prieči, na svete nie sú len oni dvaja. Amira s Noemi stále nevedia kto preklial ich rod, Lucifer má rovnaký výpadok ako on a ich súrodenci sú stratení.

Niekto ich musí nájsť.

Niekto ich musí opäť zjednotiť.

A niekto im musí vrátiť spomienky.

Nič z toho sa nestane, ak bude zatvárať oči pred realitou.

„Poďme na Maltu!“ rozhodol.

 

 

 

Sachiel ich premiestnil priamo do podzemných priestorov na Malte. Sophie sa zapotácala z tlaku a toxínov, ale ustála to – jej schopnosti rástli každým dňom.

Podzemné priestory boli tmavé a depresívne. Sachiel ich vybudoval v rýchlosti a nápisy a stenách toho boli dôkazom. Sophie nerozumela prastarému jazyku, ale ruka v ruke kráčala s baterkou vedľa Sachiela v nádeji, že nájdu odpoveď na celé toto šialenstvo.

„Tu píšem o prísahe,“ ukázal na sériu nápisov. „Ako nás premohol rod Jakuba a ako ma to neskutočne vytočilo. Ani nie fakt, že nás zastavil, ale to že boli len obyčajnými ľuďmi.“

Sophie ho pohladila po ramene. „Už nie si ten istý Sachiel.“

Desil sa, že ním vôbec niekedy bol. „Bol som nimi znechutený, to nepopieram. To, ako sa proti sebe obracali...“ spomínal si. „Boli mi odporní.“

Sophie zvieralo hruď. Mohla sa mu čudovať? Po tom, čo ich naučila história? „Dosť na to, aby si sa ich chcel zbaviť?“

Otočil sa k nej. „Práve to mi nesedí. Prečo by som to robil? Chcel som aby sa poučili. Chcel som vidieť ako upadajú, ako ich ničia boje a nerovnováha. Smrť by bola ľahká. Nebola by si aj ty radšej, keby tvoja macocha dostala čo si zaslúži, namiesto rýchlej smrti?“

Niečo na tom bolo. Smrť je vykúpením, nie trestom. „Tak čo ťa mohlo motivovať pridať sa na stranu vyhladenia?“

To by aj on rád vedel. „Myslím, že to bola zámienka. Jebel Sahaba bola len zámienka, katalyzátor. Ale nie dôvod.“

Aký dôvod by takmer všemocné bytosti museli mať, aby sa odhodlali na takýto finálny čin? „Myslíš, že vás niekto zmanipuloval?“

Pre Sachiela to bolo jediné vysvetlenie. „Viem, že som kohosi nasledoval. Jedného z archanjelov. Ale netuším koho. Bol mocný. Veľmi mocný.“ Sachielove roztrúsené spomienky mu ukázali zahalenú postavu s neurčitým hlasom. Všetci v tej dobe skrývali svoje identity. Nepoužívali ani len svoje mená.

„Keď zastriem zem oblakmi a keď sa v oblakoch zjaví moja dúha, vtedy si spomeniem na svoju zmluvu,“ prečítal jeden zo svojich posledných zápisov. Zamračil sa, úporne bojujúc so svojou mysľou. „Dúha. Dúha. Spomeniem si keď sa zjaví...“ odmlčal sa.

Sophie mu zovrela dlaň. „Sachiel?“

Archanjel sa dotkol steny. „Hammuel,“ povedal takmer šeptom. „Môj brat Hammuel, archanjel sily a odvahy mal dúhové krídla.“

Sophie ani nedýchala.

„Napísal som si odkaz, aby som vyhľadal Hammuela.“

„Alebo že to bol on kto vás zradil,“ nedalo Sophie.

Aj to je možnosť. Rozhodne však niečo vedel. A možno má spôsob ako im vrátiť spomienky. Kam však mohol zmiznúť? Ham bol obvykle utiahnutý, venoval sa svojim projektom a... čo ešte? Myseľ ho odmietala poslúchať. Čosi by o ňom mal vedieť, ale unikalo mu to.

„Je jedno, či nás zradil alebo nie. Musíme ho nájsť!“

V chodbách strávili ešte niekoľko hodín, než sa vrátili k svojim pôvodným problémom.