Čas ľadu a zimy 29

 

Dva dni na to na dvere Valhally zaklopali dvaja noví hostia, ktorých dala Juniper priviesť do svojej pracovne, zatiaľ čo Hazel kŕmila ovocným koláčom a sladkosťami. Víla bola ohromená množstvom jedla, ktoré mala odrazu k dispozícii. Toľko variácií... „Musíme na Terru dostať tieto... ako ich voláte?“ ukázala na zeleninovú misu na stole.

„Uhorky,“ odvetila valkýra pobavene. „Počkaj až ochutnáš melón. Budeš v siedmom nebi.“

Hazel v ňom už bola teraz. Rýchlo sa však vrátila do reality, keď sa k nim pripojili dve neznáme ženy s hrubými zápisníkmi v rukách. Jedna mala svetlú pokožku aj vlasy, zatiaľ čo druhá bola tmavovláska s nádhernou hnedou pokožkou. Obe na ňu hľadeli ako na zjavenie.

„Ale ale,“ ozvala sa Juniper a ani nevstala zo svojho kresla za stolom. „Vylosovali ste si krátke slamky?“

Hazel bola zmätená.

„Toto sú právničky poslané nebesiami,“ vysvetlila valkýra. „Upírka Theresa a niekdajšia starostka Nového Babylonu, anjel Jamila,“ predstavila ich.

Obe zamávali.

Hazel mala približnú predstavu o tom, kto obe ženy sú – z Vasilyho rozprávania. „Ehm, teší ma.“

„Podobne,“ povedala Theresa a zamierila k pohovke v strede miestnosti. „A len pre poriadok, nevytiahla som si krátku slamku. Kaden ma požiadal o pomoc a keďže môj manžel má nechutne presný zmysel pre spravodlivosť, rozhodla som sa mu veriť.“ Na stôl hodila hrubý zápisník. „Hazel, odteraz som na tvojej strane až do trpkého konca.“

Juniper zazrela a Jamilu.

„Ja som tu dobrovoľne. Z toho, čo mi Carys naznačila, je tento prípad môj obor.“ Sama si prešla hrôzou medzi ľuďmi a vyšla ako víťaz, oslavovaná ženami ktoré zachránila pred osudom podobným vílam. „Tiež nás varovala, aby sme prišli na prázdny žalúdok, keď budeme zaznamenávať tvoje svedectvo,“ pozrela na Hazel a pridala sa k Therese. „Tak spusti, dievča. S čím pracujeme?“

Hazel s Juniperinou pomocou zopakovala príbeh svojho ľudu a jediné čo si nechala pre seba bol Vasilyho osud a jeho podiel na prežití víl. Upír ju o to poprosil a jeho žiadosť rešpektovala. Po hodinách detailného líčenia udalostí vedúcich k povstaniu boli obe právničky vďačné za Carysinu radu. Prešli si celou škálou emócií od šoku, cez hrôzu, plač, nenávisť, až k čírej zášti voči tým, ktorých považovali za spojencov. Popísali niekoľko strán oficiálnych dokumentov a varovali Hazel, že v momente keď predstúpi pred súd ako svedok, bude zaplavená nepríjemnými, invazívnymi otázkami v snahe zdiskreditovať ju. Víla sa odmietla vzdať.

 

 

O týždeň na námestí pred atlantským palácom pristála v sprievode džina Leventa kráľovná Mina z Najvyššieho dvora. Po chvíli ju prišiel privítať samotný kráľ Dain s úsmevom na tvári. Chcel ju objať, ale zastavil sa keď uvidel jej výraz a strnulý postoj.

„Mina? Je všetko v poriadku?“ ozval sa.

Upírka naňho hľadela s ťažko skrývaným odporom. Ako zástupkyňa súdu na dvore už bola informovaná o detailoch a aj keď im nechcela veriť... čosi jej napovedalo, že slová víly Hazel v sebe nesú kúsok pravdy. V ruke zvierala zvitok. „Som tu vo svojej oficiálnej kapacite medzinárodného súdu.“ Podala mu zvinutý kus papiera. „Vaše Veličenstvo Kráľ Atlantídy Dain, ty a tvoj ľud ste predvolaní pred súd a obvinení z otroctva, sexuálneho násilia, mrzačenia, násilia na deťoch, nezákonných popráv, odopierania jedla a vody, únosov, nezákonného väznenia, nútených prác, rasovej diskriminácie, apartheidu a mučenia. Proces započne o týždeň v Rusku, kam sa môže dostaviť najviac desať vašich zástupcov plus právnici poskytnutí nebesiami. Všetko bude naživo vysielané do celého sveta.“

Kráľ bol v šoku. Neveriacky civel na ženu pred sebou, akoby jej práve narástli rohy a kopytá. „Kto obvinenie vzniesol?“

Mina zovrela pery. „Národ krvi, ďalej známy ako víly.“

„Robíš si srandu?!“ okríkol ju a hneď to oľutoval. Ospravedlňujúco zdvihol dlane. „Mina, takmer sme kvôli nim vymreli!“

„Oni tiež. Dain? Neviem čo sa deje, ale byť tebou... naozaj sa uistím, že poznám všetky detaily tej povestnej vojny, pretože ak je len jedno obvinenie pravdivé... čakajú vás ťažké časy.“

Dain pokrčil zvitok. „Národ krvi nie je súčasťou komunity podpísanej pod medzinárodnými zákonmi,“ pripomenul jej.

„Víly,“ opravila ho. „A obvinenie vzniesla Valhalla a jej vládkyňa Juniper. Ukázalo sa, že ju nezabili.“ Kráľovná pristúpila k Leventovi a spoločne sa odmiestnili.

 

Jamila s Theresou sedeli v pracovni určenej pracovníkom súdu a hľadeli na záplavu papierov a zväzkov zákonov siahajúcich tisícky rokov dozadu. Počas trvania procesu majú zakázané stretnúť sa s opozičnou stranou alebo zamestnancami nebies, aby nenarušili ich neutralitu. Čo znamená, že Theresa nesmela vidieť Kadena, čo ju iritovalo, ale aspoň mala motiváciu tento proces vyhrať v čo najkratšej dobe.

„Nikto z doby povstania nie je nažive,“ zhodnotila Jamila po hodinách usilovného hľadania. „Je možné, že akékoľvek dôkazy boli úmyselne vyňaté z atlantskej histórie. Sú to desiatky tisíc rokov.“

Theresa listovala starým zákonníkom. „Ak som sa niečo naučila od ľudí, je to fakt že svoju krutosť radi zaznamenávajú, ukrývajú a spisujú, aby ju rovnako zmýšľajúci opäť našli a praktikovali,“ šomrala si popod nos. „Neonacizmus je krásnym príkladom.“ Zamyslela sa. Pozrela na Jamilu. „Čo hovoria zákony o metódach získavania dôkazov?“

„Akýkoľvek spôsob je povolený, pokiaľ nebolo fyzicky alebo psychicky ublížené civilistom,“ odrecitovala Jamila. Potom jej došlo čo jej kolegyňa naznačila. „Ideme snoriť na Atlandídu, však?“

Theresa prikývla. „Ideme snoriť na Atlantídu.“

 

 

Winter vyšla zo svojej cely za nesúhlasného pohľadu Thorna. Summer už na ňu čakala v sprievode Storma. Aj ona bola uväznená, ale neprotestovala – počítala s touto možnosťou. Nepáčila sa jej, ale vydržala to.

Keďže nemohli zachrániť podnebie Terry, obe vládkyne mali dosť sily izolovať aspoň údolie medzi kopcami, kde sa víly nachádzali. Podarilo sa im udržať v ňom prijateľnejšie podmienky, ale aj to je len krátkodobé riešenie. Víl sú tisíce a to si vyžaduje veľké množstvo polí na pestovanie potravy. Taký priestor nemali. Prebiehali teda diskusie, či neskúsiť pobyt na Zemi, inkognito. Kdesi na opustených ostrovoch.

Thorn ju odviedol na vyvýšeninu nad dedinou, Storm zobral Summer na opačný koniec údolia a najbližšiu hodinu obe vládkyne vysielali do okolia kontrolované množstvo svojich síl. Zatiaľ čo sa obe sústredili, unavene klesol do trávy a trel si spánky. Výhľad z tohto miesta na takmer nedotknutú prírodu bol nádherný, ale on začínal všetko vidieť dvojmo.

Winter dokončila svoju povinnosť, zamávala Summer a otočila sa k Thornovi. Svetlomodré šaty jej viali v jemnom vánku, keď k nemu podišla. „Ako dlho nás mieniš držať pod zámkom?“ nadhodila. Niežeby nemala relatívne pohodlie. Ale začínala sa nudiť. Plus Thornove kruhy pod očami začínali pripomínať modriny po bitke v bare.

Thorn sa s námahou postavil a oprášil si kabát. „Kým sa nevrátil Hazel. Živá a zdravá,“ odsekol.

Vládkyňa zagúľala očami. „Z nás všetkých sa má Hazel najlepšie – po toľkých dňoch vo Valhalle je zrejme vykŕmená na roky dopredu a stavím sa, že musela prejsť na o číslo väčšie šaty.“

„Je v zemi nepriateľov, sama! Proti celej Atlantíde!“

„Je na mieste kde sa zákony od vášho pobytu zmenili,“ argumentovala Winter. „Priznaj si to, Thorn. Trestáš ma z princípu. Pretože som narušila tvoju hrdosť tým, že som šla prosiť o pomoc na Zem.“

Princ víl rozhodne nemal jeden z dobrých dní, pretože Winter zdrapol za ruku a tvrdo pritisol k vysokej skale vedľa nich. Rukami sa oprel o chladný kameň a tým ju uväznil. Iritovalo ho, že ani len nezhíkla. Že v nej nevyvolal strach. „Zradila si nás!“ obvinil ju.

Winter sa vyrovnane nadýchla. „Zradila. Tak ako som zradila pozemšťanov tým, že som sa pridala k vám. Som bez domova, Thorn. Na Zemi som momentálne odpadlíkom. A tu spím na drevenej prični!“

„Bolo to tvoje rozhodnutie!“ okríkol ju.

„Nebolo mojím rozhodnutím nechať sa sem uniesť!“ skríkla rovnako rozzúrene ako on. „Nebolo mojím rozhodnutím prísť o väzby so Zemou! Nebolo mojím rozhodnutím prísť o palác, ktorý bol mojím útočiskom po stáročia! Kde mi nikto nemohol ublížiť, ktorý mi nikto nemohol zobrať, až kým ste sa nevyhrabali zo sopky!“ Oči sa jej zaplnili nepreliatymi slzami. „Nebolo mojím rozhodnutím napojiť moju moc na Terru! Nemala som jediný kus slobody rozhodnúť o svojom osude a napriek tomu som vždy potlačila svoj pud sebazáchovy a robila to, čo je správne namiesto toho, čo je bezpečné! Pretože som prisahala, že nebudem ubližovať!“

Vina sa okamžite usadila v Thornovej hrudi ako parazit. On to začal. On ju uniesol. Storm by nikdy nesúhlasil s jeho činmi. Nikdy by neriskoval návrat na Zem. Nemal čo povedať, a tak len zovrel pery.

Winter smrkla a odohnala slzy. „Som zviazaná s umierajúcou planétou. Kvôli tebe!“ konečne vyslovila obvinenie, ktoré si odmietala v srdci priznať, ale viac ho v sebe nedokázala držať.

Thornovi sa triasla ruka, keď jej opatrne pohladil studené líce. Aj on si musel čosi priznať. Netrestal Winter za zradu, ale za to, akú moc získala nad jeho ľudom. A nad ním. Len tým, že existuje. Nedokázal mať nad ňou kontrolu. A keď naposledy nemal kontrolu, bol otrokom. Prisahal si, že sa to nikdy viac nestane. V jeho hlave neexistoval scenár, v ktorom by stratil kontrolu a nebál sa o svoj život. „Odpusť,“ povedal po chvíli úprimne. „Keby som vedel, čo ti spôsobím, nikdy by som ťa k nám neuniesol. Viem aké je to nemať domov.“

Winter mu pozrela do unavených oči. Prikryla jeho dlaň svojou a pohladila mu zápästie. „Ja nepotrebujem palác, Thorn. Bolo by mi cťou nazývať Terru svojím domovom. Aj keby som mala žiť v chatrči s latrínou.“ Zamyslela sa. „Aj keď tú latrínu budem znášať veľmi, veľmi ťažko,“ dodala.

Thorn sa potichu zasmial. „Systém kanalizácie nám až tak cudzí nie je,“ uistil ju. Jej slová ho napriek tomu zahriali pri srdci.

Winter im spojila čelá a privrela oči. „Víly sú mojimi chránencami. Prijala som ich za svojich. A ak pre ne budem musieť urobiť bolestivé rozhodnutia, urobím ich. Pretože som vládkyňa zimy. A ešte som sa nevzdala nádeje, že nájdeme spôsob ako tvoj svet zachrániť, Thorn.“

Vedel to. Priam cítil, ako spriada ďalšie plány na vylepšenie podnebia zatiaľ čo sedela v cele. Ani ona však nie je robot. Za posledné týždne si prešla peklom – únos, väznenie, súboj moci, operácia na druhu, s ktorým sa nikdy nestretla, útek, dohadovanie so sestrou a návrat na miesto, kde zase skončila ako zajatec. Kedy situácia dopadne na ňu? Pomaly, sladko ju pobozkal. Tento pocit mu chýbal. Jej blízkosť. Jej dôvera.

Winter tichučko zastonala ako sa jej rozbúchalo srdce, ktoré konečne tiež našlo domov. Objala Thorna okolo krku a pritisla sa k nemu ako kliešť. Nebola si istá, či ho niekedy bude schopná pustiť.

Bozk sa zmenil z ľahkého dotyku pier na čosi divoké, kde sa do hry dostali jazyky. Winter na chvíľu zabudla na každý jeden z ich problémov.

Thorn sa odtrhol až keď im došiel dych a celým telom sa pritisol k Winteriným známym krivkám, o ktorých sa mu snívalo každý jeden deň. Ani sa len nesnažil zakryť svoju odrazu prebudenú mužnosť pod elastickými nohavicami. Winter sa netvárila, že by jej vadila. Naopak, pery sa jej roztiahli v spokojnom úsmeve. „Ty si sa od môjho odchodu nekŕmil, však?“ vyslovila očividné.

Zamračil sa. „Ako by som mohol? Dostal som možnosť ochutnať nektár bohov. Voda mi prestala chutiť,“ použil ďalšiu zo svojich metafor.

Winter ho vzala za ruku a začala ho ťahať chodníčkom naspäť do dediny. „Je načase ti znovu dať ochutnávku,“ povedala zvodne.

Thornovi zaiskrili oči, ale zastavil ju. Zložil si kabát a košeľu, roztiahol krídla a za hlasného výkriku zdvihol Winter do náručia a vzlietol.