Brie sa upokojila
až s prvými slnečnými lúčmi zastretými hmlou od mora. Zhlboka sa nadýchla
a vzhliadla k Noxovi. Niekedy počas jej výlevu ich presunul na
lavičku, kde pokračoval v tichom objatí.
Zlý, desivý
archanjel oľutoval svoj čin. Koľká irónia. Keď kráľ Dain rozhodol
o ústupe, nikdy si nemyslela, že jednou z možností je Noxovo
vykúpenie. Kde je však to jej?
Brie sa zobudila
so zalapaním po dychu a musela sa posadiť, aby zo seba striasla zvyšky
spomienok na jej prvý deň samoty, ďaleko od domova. Už je to dlho, čo naposledy
snívala o Atlantíde. Srdce jej pukalo od smútku. Jej aj Noxov osud sú tak
strašne pokrivené...
„Vaše
Veličenstvo,“ pozdravila Brie kráľa, keď si ju zavolal na dvor. Obvykle totiž
žila vo svojom chráme, kde dohliadala na deti v záhradách
a vzdelancov v školách pod ním. Jej domov bol vždy plný života –
v sadoch pestovala ovocie a kvety, pomáhala raneným a viedla
vlastnú nemocnicu. Nikdy sa nenudila.
Brie, opäť usadená
v salóniku s čajom, akoby svet ani nemal o necelé dva týždne
skončiť, zreferovala Noxovi čo doposiaľ zažila.
„Cítila som sa,
akoby ma niekto rozsekal zvnútra,“ spomínala na ten strašný pocit. „Nemohla som
dýchať, vykašliavala som krv, pokožka ma štípala a nakoniec som aj
oslepla.“
Brie spadla
z kresla, ako ňou pri prebudení trhlo. Zadýchane sa obzrela, ale vesmír sa
tentokrát nedostavil. Bola sama, obklopená zvukmi prírody.
Roztrasene si
prehrabla vlasy. Len niekto ako ona môže dostať desať dní na zastavenie sopky a dokázať
len urýchlenie výbuchu. Tentokrát to aspoň nebolelo.
