O ďalšiu slučku
neskôr...
Vasily si
neprítomne škrabal pokožku, zatiaľ čo popíjal hyperborejskú tekutinu spolu s
raňajkami. Pred očami mal neurčité, desivé výjavy zo svojich snov, ktoré
nedokázal pomenovať.
Mal pocit, akoby
sa niečo stalo a on si to nepamätá. Ale mal by. Bolo to dôležité. Niekomu niečo
hrozí. Niekde. Útok? Katastrofa? Vojna?
Brie v tichu noci
pozorovala ustupujúci mesiac cez okno svätyne a zvažovala svoju dôveru v Noxa a
jeho novonadobudnuté svedomie. Cítila, že ani on stúlený za ňou nespí, len
uvoľnene leží, ich dlane prepletené.
Otočila sa k nemu
a hneď sa stratila v mierumilovných zelených očiach. Kedysi v tých očiach mier
nebol, len nepokoj a agresivita.
Nox bez zaklopania
vošiel do Brieinej kúpeľne a uprel na ňu pohľad, ktorý ju primrazil
uprostred pohybu pod otvorenou sprchou v rohu miestnosti. Poznala ten
pohľad. Obvykle znamenal, že deň na to bude veľmi, veľmi vyčerpaná.
O ďalšiu slučku
neskôr...
Brie v sebe nemala
energiu vstať zo svojho plážového kresla. Bola vyčerpaná. Psychicky. Na dne.
Koľkokrát sa už
vrátil čas?
Stratila prehľad.
Brie si trela
hruď. Už zabudla, aké to je zažívať nenávisť len pre to, že nie je ako väčšina.
Toto správanie bolo bežné ľuďom, nie nesmrteľným. Aspoň si to myslela. Ale
možno ju len rozmaznala Atlantída.
Brie sa priam
triasla nervozitou, aby sa slučka konečne obnovila. Vystrelila zo svojho
plážového kresla a než sa hodila do vĺn, piesok sa zvíril a pred ňou sa zjavil Nox.
Okamžite zovrel
Brie, ktorá sa celá bledá obávala o upírov. Čo ak ich nezachráni ani len
vrátený čas? Ona a Nox sú nesmrteľní, veční. Upíri nie. Ich duše opustia
telá, keď nemajú kde prebývať.
