O päť rokov
neskôr...
Stefan si
dopriaval svoj prvý spánok po viac než piatich dňoch poplachu, ktorý sa snažil
ututlať, aby jeho poddaní nespanikárili. Niečo sa deje a on stále nemá
predstavu čo. Potreboval šlofíka, aby aspoň na chvíľu vypol svoj mozog. Ani ten
mu však nebol dopriaty, pretože sotva zaspal, pocítil že nie je sám a prudko
sa posadil.
Summer mala tlak
v nebeských výšinách, keď na Terre otvorili portál a na druhej strane
uvideli terranskú delegáciu, živú a zdravú. Pohľadom vyhľadala Winter
a keď sa jej sestra žiarivo usmiala, vydýchla si ako nikdy v živote.
Delegácia víl sa
po ťažkých týždňoch usadila v spoločenskej miestnosti prideleného krídla
v Stefanovom paláci. Winter vylovila niekoľko fliaš alkoholu, ktorým si
pripili, a ďakovali veselým právničkám. Jamila s Theresou spokojne
vyjedali prinesené sladkosti.
Dain nikdy nebol
násilný typ, ale len čo sa dostal do sadu za sieňou, z celej sily udrel
päsťou do najbližšieho stromu a zreval ako ranené zviera. Celý jeho svet
sa zrútil. Jeho viera v spravodlivých predkov. Jeho česť, s ktorou
niesol ich odkaz a staral sa o ich pamiatku.
Garda poslala
krátku správu a do desiatich minút sa v sieni zjavila zmätená bohyňa,
niekdajšia patrónka Atlantídy. Červenovlasá a červenooká žena sa nechápavo
obzrela.
„Archanjel Brie,
bola si predvolaná ako svedok v súdnom procese rasy víl proti Atlantíde,“
oznámila jej Carys sucho. „Potrebujeme tvoje prekladateľské schopnosti.“
Princezná. Titul,
ktorý nezdedila, ale ktorý získala... tým, že niečo urobila. Že existovala a konala.
Winter by to nahlas nepriznala, ale cenila si ho viac než vynútený titul
kráľovnej. Stojac pred zrkadlom vo svojich jednoduchých modrých šatách, na
ktoré mágiou nechala vyšiť symboly víl, si asi po stý raz uhladila záhyby voľnej
sukne. Vlasy mala spletené v hustom cope a úporne trénovala vyrovnaný
pohľad.
