Ella podala Stefanovi schúlenému v rohu labáku zohriaty bylinkový čaj a sledovala, ako sa pomaly vracia k sebe. Naďalej kŕčovito zvieral Vasilyho ruku, oči stratené v hrôzach minulosti. Upír vedľa neho na tom nebol o nič lepšie. Keď ich však dostali von z väzenia, vedomie sa im pomaly navracalo, srdcia sa upokojili a zdalo sa, že aj bolesť ustávala.
Ella sa nežne sklonila k ostatkom možno desaťročného dieťaťa, ktoré naposledy vydýchlo opreté o mreže, jedna ruka prestrčená na slobodu. V očiach mala slzy, tak ako Isobel a dvaja stále poblednutí upíri, ktorí ich sem zavolali len čo pochopili kde sa to ocitli. „Nebudeme si nahovárať, že na týchto... bytostiach netestovali možné substancie,“ povedala nakoniec, hlas podfarbený znechutením.
„Ochranné pomôcky musia byť doručené ako prvé, následne doplníte lôžka a vojaci vám pomôžu postaviť nové poľné nemocnice!“ vydávala kráľovná Kathrine príkazy v trónnej sieni Najvyššieho dvora vo Verone. Ešte stále bola v šoku z toho, čo sa dozvedela, a z hlavy si nedokázala vytlačiť obraz absolútne zničenej Iriny s Miroslavou.
Ella s Isobel sa vrátili až o hodinu, spokojné s tým čo našli.
„Je to celý komplex podzemných priestorov,“ vysvetľovala im Isobel, zatiaľ čo balili vybavenie. Chceli zmiznúť čím skôr, aby ich tu nezaznamenali drony, ktoré pravidelne mapujú Hyperboreu pre výskumníkov a kartografov. „Zakonzervovaný ako všetko ostatné. Zvládneš Vasilyho?“
„Hraničná platforma je na dosah,“ zahlásil Vasily, keď sa priblížili k hyperboejskému kontinentu. „Bližšie ísť nesmieme, inak nás zachytia ich radary.“
Isobel úpenlivo študovala najnovšie mapy, ukladajúc si do hlavy trasu k miestu, ktoré sa jej podarilo preložiť z denníkov v nálezisku. „Pôjdeme popri západnom pobreží,“ rozhodla. „Až k mestu mágov a liečiteľov. Boli jediní, ktorí nestavali v podzemí. Naši predkovia to využili vo svoj prospech.“ A ukryli tam pôvodné laboratórium. Aspoň dúfala. Dávna hyperborejčina nie je ľahký jazyk.
Vasily takmer spadol z postele, keď sa prebudil. Stefan sa natiahol cez celú jej šírku a aj tak sa zdalo, že je skrčený. Vasily ho postrčil, aby neskončil na zemi, a ospalo si stisol koreň nosa. Stefan vzdychol a posadil sa.
„Koľko toho podľa teba počuli?“ zašomral bývalý kráľ, v hlave spomienky na predošlú noc. Nerobil si nádeje, že Isobel s Ellou odrazu prišli o sluch.
Stefana prebudilo prudké dýchanie z opačnej postele. Otrávene otvoril oči a pootočil hlavu. Vasily ležal schúlený pod prikrývkou, viečka sa mu chveli a lapal po dychu, uväznený v neznámej hrôze.
Lena si trela spánky. „Takže si to zhrňme. Nasardinkovali ste sa do ponorky, aby ste sa preplavili najnebezpečnejším priesmykom na svete, a potajme sa prepašovali na Hyperboreu. Zatiaľ čo ani jeden z vás nemal imunitu a ani, veľmi očividne, kúsok zdravého rozumu.“
Isobel si trela spánky. Bola hlboká noc a ona jediná ešte nezadriemala. Vasily so Stefanom odfukovali v stane a Ella snívala s hlavou na malom stolíku s počítačom, do ktorého tiež hľadela nezdravo dlho.
Vasily, opretý o strom vedľa stanu pozoroval východ slnka, oči červené od nepreliatych sĺz za Ellu, ktorá umierala sama. Za jej manžela a za jeho priateľa. Jediný rozdiel medzi tými mužmi a ním so Stefanom je šťastie. Šťastie by nemalo byť faktorom v tom aké privilégiá kto dostane.
