Pokojný spánok
nemala ani Amira. Zaspala síce rýchlo, ale myseľ jej začali trápiť sny. Utekala
v nich pred ohňom, monštrom z ohňa. Horúce jazyky sa po nej
načahovali, zalievala ju páľava a potom sa jej dotkla ohnivá ruka
a privolala známu, neznesiteľnú bolesť.
Zdravíčko holky!
Keďže v poslednej
zverejnenej kapitole Poslednej z prekliatych som trochu načrtla určité
komplikované procesy Luciferovho „zrodenia“, rozhodla som sa vám trochu
priblížiť fakty, ktoré som nechcela rozpisovať priamo do kapitoly, inak by ste
ju čítali ešte ďalšie tri dni :-)
Na druhý deň sa
ocitli v sanatóriu neďaleko Sevilly, Amira stále šokovaná z toho, že
ju démon len tak premiestnil po tom, čo zverili Noemi najatej opatrovateľke,
ktorá ju má naučiť Braillovo písmo a nový spôsob orientácie.
Nasledujúce ráno
bolo opäť skúškou trpezlivosti pre obe sestry. Noemi sa učila jesť, ale príbory
boli úplne nepoužiteľné. Cítila sa maximálne ponižujúco, že musí jesť rukami.
Rozliala dva poháre čaju a prevrhla nádobu s džemom. Amira sa nad ničím
nepozastavila a pomáhala svojej sestre s hygienou, obliekaním
a dávkovala jej potrebné lieky. Keď sa Noemina frustrácia stupňovala,
rozhodla sa priviesť ju na iné myšlienky.
Lucifer zostal hore a nalial si plný
pohár Whiskey. Takéto množstvo udalostí nezažil od Juliusovej porážky pred viac
ako piatimi rokmi.
Pri pomyslení na démona, ktorý chcel
zničiť nielen svet ľudí, ale aj nesmrteľných, ho striaslo. Aj ten chlapík však
bledne v porovnaní s týmito sestrami. Jedna zapálenejšia ako druhá.
Keby sa tieto dve dostali do politiky, poviedli by národy.
O dva dni neskôr Amira vstúpila do
budovy letiska s neveľkým batohom na chrbte.
Je to tu.
Deň, keď si zvolí smrť.
Deň, keď sa jej vráti stratená sestra.
„Čo by ma stálo,
keby som od teba chcela, aby si zachránil moju sestru?“ opýtala sa takmer
nečujne.
Lucifer na ňu
uprel temný pohľad. „Prečo by si potrebovala mňa?“
Pritiahla si
kolená k telu a vyzerala ako zbité mačiatko. „Ja to nemôžem urobiť. Nejde
len o jej... transport. Chcem, aby žila.“
„Vysvetli!“
Amira si na cestu
domov spomínala len zahmlene. Vedela, že sa v bolestiach zrútila na matrac
a buď zaspala, alebo stratila vedomie. Keď sa ráno zobudila, na tele mala
modriny a pod očami tmavé kruhy. Chcela sa vyplakať, ale nedokázala to.
Čosi v nej akoby včera v noci umrelo a ožilo zároveň.
Amira unavene
kráčala tmavou ulicou. Tento režim ju pomaly zabíja. Už si ani nespomína, kedy
mala naposledy poriadny spánok. Neustále ide z práce do práce a akoby
to nestačilo, počas noci ju trápia nočné mory s démonom.
Mohol mať jej otec
pravdu?
Existujú? Skutočne
sa odohrala tá povestná vojna na nebesiach? A jej rodina za to musí platiť
dodnes...
Ďaleko od pohodlia
Paríža, ďaleko od mieru a pokoja, na prastarej pôde kde sa písali dejiny,
sa v neveľkej cele krčila vydesená žena. Ležala na čomsi mäkkom, ale
nedokázala presne zistiť čo to je. Oči mala zaviazané pevnou látkou. Chcela
plakať, ale nemohla.
