Prebrali sa o nejaký čas, ktorý ani nedokázali určiť.
Rozhodne sú však pridlho bez jedla a ozvali sa aj iné naliehavé potreby.
Našťastie našli niekoľko výklenkov, kde mali súkromie na najnutnejšie
záležitosti.
Hladné žalúdky však nemali čím uspokojiť. Spoločne sa
posadili k okraju zrázu a pokúšali sa dohliadnuť na spodok, ale
videli len čierňavu a nechceli obetovať svetlo, aby ho zhodili.
Alaric sa napriek hučaniu v hlave prinútil prebrať
a zistiť, prečo pri sebe cíti teplé, poddajné telo. Mierne sebou trhol,
keď objavil Kalli odpočívať po jeho boku. Oči mala otvorené a pozorovala
ho.
„Mal si ma zabiť,“ boli jej prvé slová.
Mal. Bohovia, prečo to len neurobil? Prečo riskoval vlastnú
smrť a uzdravil ju, keď sám potreboval sily?
Alaricovi trvalo niekoľko mesiacov obnoviť svoje sily,
predovšetkým počty otrokov. Jeho moc stále kolísala, čo robí od prebudenia. Aj
keď sa to snažil nedať najavo, frustrovalo ho to. Proti Kalli potrebuje byť pri
plnej sile, inak ju nikdy neporazí. Tá ženská je až príliš dobrá bojovníčka.
Alarica prebudilo dunenie. Podivné dunenie. Otvoril oči
a našiel sa ležať na chladnej zemi, obklopený svojimi dvoma súrodencami,
zviazanými a so zapchatými ústami. A v diaľke...
Klesla mu sánka.
Pevnosť Islenia sa rúcala. Priesmyk sa stal neprechodným.
Ruiny na niekoľkých miestach horeli, ale nezdalo sa, že by sa oheň rozširoval.
Kontrolovaná explózia.
Kalli!
Alaric zamyslene pozoroval pevnosť Islenia, jednu
z bývalých upírskych dŕžav. Nebola veľká, ale to neuberalo na jej význame.
Tvorí vstupnú bránu do celej oblasti husto zastavanej vyspelými budovami. Okolo
nej sa týčili nepríjemne ostré skaliská postupujúce do hôr, cez ktoré prejsť je
takmer nemožné. Preto nesmie dovoliť, aby Isleniu obsadili nepriatelia. Ich moc
by príliš vzrástla.
Aislin otvorila oči. Celkom pozitívne na niekoho mŕtveho,
všakže? Sama si blahoželala.
Zažmurkala, len aby sa uistila, že to dokáže.
Skvelé! Už len zvyšok tela. Pootočila hlavou do strany
a uvidela zvláštnu miestnosť s bielymi zdobenými stenami.
