Temná spomienka - Epilóg

O dva mesiace neskôr...

Annie podala poslednému čakajúcemu dieťaťu sladký koláčik, pohladila ho po vláskoch a upozornila ho, aby zjedol všetku polievku. Asi šesťročné dievčatko jej to oddane sľúbilo a spolu s mamou sa posadili na voľné miesta pri stole.

Ubytovňa bola stále plná a o prácu nebola núdza. Prešla do vedľajšej miestnosti k Jordane, ktorá si práve balila stetoskop do kufríka.

Temná spomienka 23

Annie sa zobudila s úsmevom na perách a Damianovou rukou položenou okolo jej tela. Otočila sa k nemu, pobozkala ho na krk a opatrne sa vyšmykla z postele. Dopriala si rýchlu sprchu, hodila na seba tepláky a jeho košeľu a keď sa vrátila, Damian na ňu ospalo hľadel. Keď bol s ňou, spával rád. A vyzeral oveľa lepšie, živo. „Vrátiš sa ku mne?“ pokúšal ju.

Temná spomienka 22

Damian stratil pojem o čase. Mĺkvo sedel v cele, nehýbal sa. Keď za ním prišiel Will, nepozrel naňho, ani keď otvoril celu.

„Salvator ťa chce vidieť,“ povedal neutrálne.

To je zvláštne, on jeho vôbec nie, pomyslel si trpko. Napriek tomu vstal a vyšiel von. Očakával, že ho odvedie do kráľovej pracovne, ale namiesto toho zamierili do ordinácie. Jediné, čo si všimol bolo, že už nie je ráno, ale takmer polnoc. Držali ho tam len pol dňa.

Temná spomienka 21

Annie to chcela raz a navždy ukončiť. Dlhuje Brianovi minimálne meč cez brucho. Rýchlym krokom kráčala po príjazdovej ceste. Niekoľkokrát sa kľukatila a výhľad zakrývali ihličnaté stromy. Za nimi už počula mužské aj ženské hlasy.

Prešla poslednou zákrutou a uvidela Briana, ako stojí za kľačiacou Zoe a Javierom. Obaja mali ruky zviazané za chrbtom a ich zbrane ležali na ceste. Okolo nich sa v pravidelných rozostupoch prechádzali po zuby ozbrojení upíri. 

Temná spomienka 20

Po Annie prišiel upír, ktorý ju pri prvom výsluchu držal za zápästie. Prižmúril na ňu namaľované oči a otvoril celu. Poslušne vyšla a kráčala do tej istej miestnosti ako včera. Zastala vo dverách a preglgla.

Opäť nenávistné pohľady. Vrčanie. Cerenie zubov. Znechutenie. A potom... uvidela Damiana. Tupo ju zabolelo v hrudi. Sedel v druhom rade a uprene ju pozoroval. Príliš uprene. Keď ju posadili do kresla a spútavali, doslova ju pohľadom pohlcoval. Prečo? Potom jej to došlo.

Temná spomienka 19

Annie bola v takom stave, že už nevedela, či spí, alebo bdie. Prázdny žalúdok jej spôsoboval kŕče, oči ju štípali a neustále musela myslieť na Damianov chladný pohľad.

Nepočula, ako sa tíško otvorili a zase zavreli mreže. Skoro nič už nevnímala, okrem bolesti. Spozornela, až keď sa úzka posteľ pod ňou prehla a vedľa seba zaznamenala prítomnosť inej osoby. Nemusela sa pozrieť, Damianova neopakovateľná vôňa jej naplnila zmysly. 

Temná spomienka 18

Nadišiel deň výsluchu. V Salvatorovom sídle sa ubytovalo vyše stopäťdesiat upírov a kvôli súdu museli vyprázdniť jednu celú miestnosť na prízemí, kam naukladali stoličky. Na stoloch po obvode bolo niekoľko počítačov, cez ktoré sa zúčastnili upíri online.

Ak všetko pôjde podľa plánu, do troch dní bude rozhodnuté. V prvý deň musia len potvrdiť, že Annie je skutočne Izabella. Na druhý deň vymenujú zločiny, ktoré buď poprie, alebo potvrdí, a na tretí deň sa rozhodne o treste. 

Temná spomienka 17

Annie bolela hlava ako už dávno nie. keď precitla, nedokázala sa pohnúť, len tak ležala na... zemi? Rozhodne to nebola posteľ. Ani nič podobné. Zhlboka sa nadýchla a počítala do dvadsať. Počula len svoj dych a cítila pach ako v pivnici. Odvážila sa otvoriť oči. Nad sebou videla nenamaľovaný strop z hrubo opracovaného kameňa. Keď s námahou otočila hlavu, takmer sa zasmiala. Cela. Tri kamenné steny, jedna zamrežovaná. Holé steny. Bez okna, toalety, alebo aspoň jednej rohožky. 

Temná spomienka 16

Annie vstala medzi prvými, upravila posteľ a vybavila si rannú hygienu. Pre všetkých už boli pripravené balíčky s vodou, energetickými tyčinkami a toastom. Pomohla všetky rozdať a sledovala, ako väčšina ľudí odišla, zostalo len pár matiek s deťmi, ktoré ešte spali. 

Temná spomienka 15

Annie sa ako vždy zobudila ešte pred svitaním. Tohto zvyku sa nezbavila a dnes za to bola vďačná.

Ležala na boku, Damianova ruka dôverne spočívala na jej hrudi a podľa pravidelného dychu vedela, že hlboko spí. Opatrne sa vymanila z jeho objatia a bolelo to viac, než akákoľvek bitka, ktorú v minulých životoch dostala. Do očí sa jej tisli slzy. On to tak chcel. On ťa preklial. Prial ti len to najhoršie, hovorila si. Nepomohlo to. Nič neprekoná lásku, ktorú k nemu cíti a o ktorej sa, pre všetko na svete, Damian nikdy nesmie dozvedieť. 

Temná spomienka 14

Viezli sa v absolútnom tichu. Keď Damian Annie oslobodil, ani naňho nepozrela, len sa malátne pobrala k autu. Schúlila sa na sedadle a privrela oči. Nevyzerala byť zranená, ale napriek tomu sa tvárila, akoby ju niečo neznesiteľne bolelo.

Vytočil Salvatorovo číslo.

„Damian, prisahám, si ten najotravnejší upír na svete,“ zavrčal rozospatý kráľ. 

Temná spomienka 13

Damian dorazil k Salvatorovi okolo polnoci. Mal na sebe čisté oblečenie a dokonca sa oholil. Tých pár upírov, ktorí nespali, bolo zalezených v izbách.

Odhodil svoj kabát a náhlil sa do Annienej izby. Možno ešte bude hore. Čím bol bližšie, tým viac bol rozrušený. Prekvapene si uvedomil, že mu chýbala viac, než si pripúšťal.

Temná spomienka 12

„Dobre, môžeme.“ Annie prižmúrila oči na Willa. Vedľa nich stáli Nikias s Oliverom a o niečo ďalej ich strážila Zoe.

Stáli uprostred veľkej telocvične a posilňovne v suteréne Salvatorovho domu. Na zemi boli rozložené modré podložky a Will s Annie mali špeciálnu obuv.

Temná spomienka 11

Na ďalší deň sa Annie prebudila so strachom, čo v noci mohla vyvádzať. Erin ju uistila, že nebola námesačná a spala pokojne. Vydýchla si.

Nasledovali raňajky, ktoré pripomínali cirkus. Okolo veľkého stola sedelo asi dvadsať upírov, Aislin, Erin a Annie. Vedľa Salvatora za vrchstolom sa Erin napchávala palacinkami a jeho upíri jedli všetky druhy jedla, aké si len vedela predstaviť. Namiesto bežného pitia ale mali nepriehľadné poháre naplnené krvou. 

Temná spomienka 10

V tú noc bola Annie zase námesačná, ale Damian sa zavrel vo svojej izbe a nepočul ju schádzať po schodoch.

Nečujne docupitala do kuchyne, kde na chvíľu zastala. Obzerala sa a jej oči mali zvláštne zlovestný nádych. Odhodlane vzala zo stojana dva ostré nože a prehadzovala si ich v rukách. Vôbec sa jej netriasli. Nadýchla sa. Páčilo sa jej držať zbrane.

Temná spomienka 9

Annie nevidela Damiana dva dni. Odchádzal do práce skoro ráno a vracal sa, keď zaspala. Zostávala teda s Tomom, ktorý jej ochotne odpovedal na všetky otázky o upíroch. Dozvedela sa, že žijú všade na svete a každá krajina má svojho kráľa. Prispôsobujú sa súčasným hraniciam a štátom, aby už neviedli vojny o územia. 

Temná spomienka 8

Damian ju v ťaživom tichu odviezol späť k nemu domov. Annie sedela opretá o okno a bezducho sledovala Londýn. Bála sa, cítil to. Cítil jej strach. Chcel ho ochutnať. Nevedel, čo sa práve deje, ale potreba ochraňovať ju stále silnela.

„Brian je šialený,“ povedal. Už nemá dôvod zatajovať jej fakty. „Chce moc. Začalo to pred pár mesiacmi, keď sme omylom našli jednu ženu.“ 

Temná spomienka 7

Annie precitla na tvrdej podlahe v neosvetlenej miestnosti. Zastonala. Cez jediné zamrežované okno sem presvitalo matné svetlo mesiaca. Všetko ju bolelo, ale prevážila eufória, že je ešte nažive. Posadila sa a naslepo si prehmatala končatiny. Žiadne zranenie, ani krv. Aspoň jedna dobrá správa. Ale vzali jej kabelku a mobil. Ako inak. 

Temná spomienka 6

Damian očami prebehol Annienu zložku. Toto je jej piaty život a predošlý žila na území dnešného Česka v období tureckých vojen. Nič zaujímavé, žiadne záchytné body. Problémom je, že žiadny človek si nesmie spomenúť na svoje predošlé životy. Je to najvyššie pravidlo anjelov. Ani vo sne, ani nijako inak. Možné to je iba hypnózou a tú väčšina považuje za blud. Ako je teda možné, že v námesačnosti hovorila jazykom z minulého života?

Temná spomienka 5

Brian udrel dlaňou po stole a vstal z kresla. „Čože ten somár urobil?!“

Jeho stúpenec, mladý upír menom Eli, sa prikrčil. „Odviedol si ju do Londýna. Zachránil ju.“

Temná spomienka 4

Ešte v ten deň si Annie zbalila najnutnejšie veci do neveľkého ošúchaného kufra a v Damianovej spoločnosti opustila byt. Odviezli sa najprv do hotela, kde býval, aby si vzal veci, a potom hneď zamierili na letisko. Rozprával jej, že má čosi ako vlastnú lekárku, ktorá bude vedieť, čo s ňou a od jej doktora už má aj záznamy. 

Temná spomienka 3

Annie spokojne vyšla z nemocnice a otriasla sa od zimy. Mala na sebe len svoj starý kabát. Odmietala sa však vrátiť. Sebavedome vykročila po ulici, kým pred ňu neskočila postava v čiernom.

Vykríkla, keď ju Damian chytil za lakeť a pritiahol k sebe. 

Temná spomienka 2

O dva dni neskôr sa vrátil, aby sa informoval o jej stave. Nevedel, prečo ho tak pochytilo zachraňovať ju, ale jej život je preňho príliš cenný. Pretože ona žije. On nie. A ako počul, vždy len bojovala. Zaslúži si poriadnu starostlivosť. Aspoň raz.

Zaklopal na dvere kancelárie doktora, ktorý ju ošetroval, a bez slova vošiel.

„Dobrý deň pán Areleous,“ pozdravil ho človek.

„Zdravím. Ako sa má?“

„Lepšie. Čoskoro ju preberieme. Chcete byť pri tom?“

Temná spomienka 1

Annie si kýchla a oprela sa o chladnú stenu za sebou. Práve mala krátku prestávku, než sa zase vráti do práce. Odšuchtala sa do skladu, aby sa mohla nenápadne vyplakať a rozkašľať sa. Už niekoľko dní sa cítila veľmi zle. Mala teplotu, kašľala, kýchala, bolelo ju celé telo, sotva sa vliekla. Ani do jedla nemala chuť. Nemohla si však dovoliť navštíviť doktora hneď z dvoch dôvodov: za prvé, musí pracovať, inak by nemala na nájom, a za druhé, nemá ani peniaze na lieky. Preto len ticho trpela a dúfala, že to nejako prejde. Klesla na zem a nechala slzy zmáčať jej tvár. Už dlho jej nebolo tak mizerne. Prehrabla si hnedé prstence svojich vlasov a zhlboka dýchala. Aj to ju bolelo. Bohovia, čo by dala za nejaké poriadne lieky!

Temná spomienka - Prológ

Evie sa nahnevane mračila na Lukasa a najradšej by ho svojím pohľadom zabila. Jej budúci manžel však odmietal upustiť od svojho rozhodnutia. Rovnako ako ona.

„Nemôžeš to urobiť! Je to proti pravidlám... a čo Conor? A Salvator? Zabilo by ich to!“ argumentoval.

„Raz musia dospieť, nemyslíš?! Navyše toto nie je o nich! Je to o...“

Temný záblesk - Epilóg

O tri mesiace neskôr...

„Maj sa, Erin.“ Isobel objala priateľku na rozlúčku. „Uvidíme sa o pár dní.“

„Uži si nový domov.“ Erin jej podala kufor a s Conorom si len vymenili čosi ako priateľské pohľady. Pokrok. 

Temný záblesk 23

Vesmír je podivné miesto. Všetko súvisí so všetkým, každý žije svoj osud a niekedy... niekedy sa jeho zákony zvláštnym spôsobom obídu, aby nastala nová éra. Evie zachránila dušu, ktorá mala žiť, no aj umrieť. Brian vrátil na svet telo, ktoré už nikto nemal uvidieť. Lukas zistil, že jeho práca nie je čiernobiela. 

Temný záblesk 22

„Žiadna kniha nestojí za Conorov život,“ trvala na svojom uplakaná Isobel. Sedela v obývačke ako kôpka nešťastia a v ruke žmolila vreckovku. „Proste mu ju dáme a ja sa nechám vysať.“

Salvator, Will, Damian, Alec a Erin svorne krútili hlavami. Predmetná kniha ležala na stolíku pred nimi.

„Conor sa už v minulosti takmer nechal zabiť, aby nepadla do zlých rúk,“ presviedčal ju Salvator. „Tú knihu mi zveril s úplnou dôverou v moju osobu a ja ho nesklamem.“

Temný záblesk 21

Alec sedel za stolom v jedálni, kde spolu so Salvatorom, Erin, Willom a Damianom čakali na Conora. Upíri popíjali krv a Erin čítala časopis. Salvator s veľkráľom preberal politickú situáciu medzi európskymi upírmi. 

Temný záblesk 20

Erin stála v tieni schodiska a v napätí čakala, čo jej priateľka odpovie. Upíri, samozrejme, cítili, že tam je, ale vedeli, že do tohto sa nezapletie. Rozhodnutie bolo len a len na Isobel. Tá stála ako primrazená, keď sa jej Conor opýtal. 

Temný záblesk 19

V tú noc už Isobel nezaspala, aj keď ju Conor odviedol do izby a hneď odišiel s tým, že niečo musí vybaviť. Vedela, že jej rozprávka sa skončila. On je už medzi svojimi a ona je len človek. Prekážka. Preliala nad tou pravdou len jedinú slzu. Vedela predsa, že medzi nimi nikdy nič nebude. Opakovala si to stále dookola, ale bolelo to rovnako. 

Temný záblesk 18

 Conor sa osprchoval v pripravenej izbe a preniesol do nej Isobel. Ani sa neprebudila, musela byť riadne vyčerpaná, chúďa malé. Keď ju ukladal do veľkej postele, nežne jej odhrnul prameň zlatých vlasov z čela. Bola ako spiaca princezná, len čakajúca na bozk svojho princa. Namiesto toho dostala zubatú mŕtvolu, ktorá ju takmer zabila. Ale on ju chce! Chce ju mať len pre seba, pretože... pretože to tak má byť! Ona je jeho! 

Temný záblesk 17

Aislin si zložila rukavice a zhodila zo seba plášť kde-tu postriekaný krvou. Unavene si pretrela čelo a odfúkla z neho neposlušný prameň vlasov. Vyšla z ordinácie a postavila sa pred čakajúcich upírov. Vždy ju dojímalo, ako Salvatorovým poddaným na sebe záleží. Tlačilo sa tu šestnásť upírov, z toho tri upírky, traja členovia služobníctva a aj nafučaná Erin. Všetci napäto čakali.

Temný záblesk 16

Isobel tvrdo spala. Nepokojne sa vrtela na posteli, bolo jej teplo a ťažko sa jej dýchalo. Rozkašľala sa a to ju prebudilo. Lapala po dychu a zaštípali ju oči.

„Čo to...“ nedopovedala, lebo sa zase rozkašľala. Štipľavý dym ju oberal o životne dôležitý kyslík a oranžové plamene oblizovali pravú časť jej postele. Zvrieskla a vyskočila z nej. S hrôzou zistila, že oheň pohltil polovicu izby, šíril sa od okna a zatláčal ju ku dverám... ktoré Conor zamkol! Trhala kľučkou, ale dvere sa neotvorili. 

Temný záblesk 15

Len človek! Zabúdam na to, že si len človek! Opakovala si Isobel Conorove kruté slová a hodila ďalší vankúš o stenu. „A on je len mŕtvola!“ zamrmlala potichu, aby ju náhodou nepočul. Čo si myslela? Že by ju považoval za niečo iné než ďalšieho človeka, ktorý sa jej mihol životom? Iste, koľko podobných žien už zviedol? Určite to ani sám nevie, toľko ich bolo. Bola hlúpa, že si čo i len na chvíľku o ňom myslela niečo dobré! Je preňho len pákou proti Brianovi a naopak! Tak to je!

Temný záblesk 14

Isobel poskladala zo stola riad a s Conorovou pomocou ho vložila do umývačky. Potom mu ukázala, ako sa ten zázrak techniky zapne.

„Ty naozaj žiješ so služobníctvom?“ opýtala sa.

„Nemám zámok s poddanými,“ zasmial sa jej. „Ale môj dom je veľmi veľký a často v ňom býva aj niekoľko upírov. Keď to tak vezmeš, mám len troch ľudí – komorníka, ktorý sa stará o dom a záhradu, kuchárku a jednu pomocníčku v domácnosti.“

Temný záblesk 13

Conor sedel za stolom a vyšiel z pravdou von:

„Pred mnohými storočiami, v čase, keď boli Kartágo a Rím vo vojne, vznikla spoločnosť niekoľkých múdrych mužov, ktorí sa venovali alchýmii a mágii. Boli to ľudia s magickými schopnosťami a vysokými nárokmi. Pôvodne to boli Gréci a Egypťania, no opustili svoje krajiny a prišli až sem hore na Britské ostrovy, aby mohli naďalej skúmať mágiu.

Temný záblesk 12

Ráno sa Isobel prebudila s bolesťou na miestach, ktoré ju ešte nikdy neboleli. Ale keď si spomenula, ako k nej prišla, usmiala sa. Conor nespal, takže ju nechal odpočívať a opustil miestnosť. 

Temný záblesk 11

Bolo krátko pred obedom, keď sa Conorovi podarilo odtiahnuť Isobel od rodiny a v súkromí sa s ňou porozprávať. Vychádzala z toalety a on tam práve mieril.

„Mali by sme odísť,“ šepol.

„Prečo? Práve sme prišli!“ Do očí sa jej vkradol prosebný pohľad.

Temný záblesk 10

Takmer počas celej cesty mlčali. Isobel sa schúlila do klbka na sedadle spolujazdca a nadávky na putá, ktorými ju pripútal o dvere, radšej prehltla. Sledovala jeho profil a uvažovala, ako by sa pri ňom mala cítiť. Raz je k nej milý, inokedy takmer násilnícky a potom ju spútava. Ale ochraňuje ju. Medzi ňou a anjelmi stojí práve on ako pevná stena a je mu za to vďačná. Bez neho by už asi bola mŕtva. Niežeby momentálna alternatíva bola lepšia. V podstate prišla o svoje základné práva. Je od neho závislá a to ju asi najviac štvalo. Asi rovnako ako to, že pri ňom stráca kontrolu. Nenápadne si prstami prešla po perách a usmiala sa. Bozkávať sa jej upírik vie veľmi dobre. A podľa toho, čo do nej narazí vždy, keď sa ho dotkne... zalialo ju teplo. Aké by to s ním bolo? Tá otázka ju trápila viac, než by mala. 

Temný záblesk 9

Conor vplával do jej izby hodinu po východe slnka a usmial sa. Spiaca Isobel vyzerala neuveriteľne roztomilo. Bola schúlená na kraji obrovskej postele, na ľavom boku, pery pootvorené, ruky zložené pod hlavou, vlasy rozpustené na vankúši. Chvíľu sa kochal tým pohľadom, kým ňou jemne zatriasol.

Temný záblesk 8

Vyrušenie prišlo ako ľadová sprcha. Na vchodové dvere ktosi zúrivo trieskal a dobíjal sa dnu. „Conor!“ zrevala Erin. „Okamžite otvor!“

Odtrhli sa od seba, vzrušenie nahradila hrôza. Isobel hľadala pomoc u Conora, no tváril sa bezradne.

Temný záblesk 7

Isobel si privstala. Nemala síce budík, ale počas spánku mala tendenciu niekoľkokrát sa budiť a tak si po svitaní už neľahla. Ak chce Conor hrať hru, výzvu prijíma. Ale jej výhodou je práve podoba, z ktorej mal smrteľný strach. A sám jej dal inšpiráciu k svojim slabým stránkam. Chvíľu hľadala správne dvere, za ktorými sa ozýval aspoň nejaký zvuk. Našla ich až v suteréne a podľa cinkania činiek to tipovala, že sa jedná o nejakú posilňovňu.

Temný záblesk 6

Erin zúrila. Už viac než deň nevedela nájsť Isobel a najnovšie zmizol aj Conor. Prehľadala jeho dom, ale nič nenašla. Zablokoval jej hovory a služobníctvo tiež nevedelo, kde je. Upíri zase prehľadali Isobelin byt, našťastie len tí, ktorí ju videli. Salvator sa nič nedozvedel, bol taký slabý, že nevychádzal z izby. Desila sa momentu, keď príde domov a on...

Temný záblesk 5

Conor sa snažil dovolať Evie, ale nebrala to. Zrejme je mimo ľudských vysielačov, čo znamená mŕtva, alebo zase snorí v nebi. Nechcel na ňu tlačiť.

Uistil sa, že Isobel spí, a z auta vybral koženú tašku s knihou vnútri. Po nej šla Izabella. Spomínal na to, ako ho držala vo väzení a občas sa preriekla...

Po celý čas tam bola s ním a to mu vadilo. Nevedel urobiť nič, čím by sa vyslobodil skôr, než by po ňom hodila niečo ostré. Ešte aj keď spala, strhla sa na každý hlasnejší zvuk. Veľmi sa bál o ostatných upírov. Zabili ich? Prežili? Sakra, veď je to len jeho vina! Mal im povedať pravdu! Alebo sa k nim nikdy nemal pridať, keď mal takéto poslanie! Jeho vinou teraz všetkých pobili! Zavrčal na Izabellu. Bol večer a on si konečne mohol oddýchnuť od žeravých slnečných lúčov. Nad ním bolo niekoľko zamrežovaných okien, ktoré prepúšťali svetlo. Bol pod nimi pripútaný, nemohol sa ani pohnúť. Na tele mal spálenú kožu a nekričal len preto, aby jej neurobil radosť.

Bolelo to. Veľmi. Hladoval už tak dlho, že ani nevedel, koľko dní tu už takto leží.

Izabella sa nervózne prechádzala po jeho kamennom väzení. Na rozdiel od neho, v druhom rohu mala prikrývky, jedlo aj vodu. On cez deň horel a v noci mrzol. Preklínal ju každým jedným pohľadom. Dnes však bola akosi nervózna. Dokonca nadávala.

„Milenec nechodí?“ doberal si ju odmerane. Hodila po ňom pohľad, v ktorom sa miesil strach, nedôvera a hnev.

„Hlupák jeden! Čo si myslí, že som jeho poddaná?! To určite! Robím si čo chcem!“

To bola nová informácia. Mal to hneď vedieť! Pracuje pre niekoho! Isteže pracuje, sama by nikdy nevedela, ako ho dostať. Ani by nevedela o jeho knihe! Otázkou už ostávalo len zistiť, o koho ide. Kto by mal záujem... no dobre, každý, kto by vedel o tajomstvách, ktoré kniha ukrýva.

„Kto ti to prikázal, Izabella?“ prehovoril k nej po dlhom čase.

„Že kto? O chvíľu najmocnejší tvor sveta! A ty sa budeš plaziť, aby ťa ušetril. No vlastne...“ zaškerila sa odporne. „... vždy si sa plazil.“

Nikdy neprišiel na to, kto ju najal. Salvator ju zabil priskoro. A on sa odvtedy nikdy neprestal obzerať za chrbát. Knihu najprv bojazlivo ukrýval a utekal po celom známom svete, kým sa neupokojil a potom mu pomohli švajčiarske banky. Všetko už vyzeralo byť zažehnané. A potom prišla Isobel. Nepochyboval o tom, že ten, kto si ju najal predtým, poslal jej podobu na Zem a chce jeho knihu. Z toho nevyplýva len problém, ale celkom dobre aj slušný koniec sveta. No bolo tu ešte niečo: neprečíta ju hocikto. Potrebuje špeciálnu rodovú líniu, alebo výnimočnú schopnosť rozlúštiť tajný jazyk. Kto by to dokázal? Isobel nie. Napriek všetkému, je to človek. Bez schopností, smrteľná. A rástlo v ňom presvedčenie, že je aj nevinná. Rozhodne sa tak tvárila. Rovnako ako Izabella.

Hnev v ňom stále bublal aj po toľkých storočiach. Musel ho zo seba dostať von skôr, než jej naozaj ublíži, ako mal pôvodne v pláne.

Vošiel do malej telocvične v suteréne, prezliekol sa len do teplákov a pustil sa do boxovacieho vreca.

Isobel sa prebudila niekedy v noci. Trvalo jej niekoľko minút utriediť si myšlienky a nekričať. Je v dome upíra. Chcú ju zabiť. Na nohe má čip. A nemôže ani vyskočiť z okna. Pozbierala svoju výdrž a vstala. Na sebe mala stále sukňu a tričko, pretože nemala nič iné, čo by si obliekla. Nesťažovala sa. Bola nažive, čo považovala za viac než úspech.

Bosá sa po špičkách presunula najprv na tmavú chodbu, potom naslepo dolu po schodoch. Podarilo sa jej bez zranenia dostať až do kuchyne a zažať svetlo. Na poličkách našla čokoládu a niekoľko fliaš minerálky.

„Čokoláda! Presne to potrebujem!“ vzdychla si vďačne a hneď sa do nej pustila. V dome bolo také ticho, aké už dlhé roky nezažila. Conor už musel zrejme spať. Osmelila sa a obzrela si prízemie. V nádeji, že nájde nejaký vypínač toho stroja na jej nohe, prehľadala niekoľko zásuviek a skríň. Našla len nejaké staré handry, prikrývky na nábytok, knihu s podivným názvom, a niekoľko zabalených obrazov, no ani jeden nevyzeral na drahú maľbu.

Frustrovaná sa zložila na mäkkom gauči v obývačke s balíkom čokolády v ruke. Ani nevedela kedy, a znovu zaspala.

Conor ju našiel skrútenú do klbka ako mača hneď ráno. Vyzerala až príliš nevinne a milo. Sklonil sa k nej a mierne ňou zatriasol. Z rúk jej vypadla napoly zjedená čokoláda.

„Isobel,“ zatriasol ňou. Nevedel, čo za reflexy to má, ale chytila ho za načiahnutú ruku a druhou rukou mu chcela vraziť. Včas ju zachytil a pevne jej stisol obe nebezpečné končatiny.

„Ach!“ zažmurkala, aby odohnala spánok. Conor sa nad ňou skláňal nebezpečne blízko.

„Ťaží ťa svedomie, Izabella?“ cynicky skrivil pery.

„Nevolaj ma tak! A pusti ma!“ snažila sa mu vytrhnúť, no to by skôr ušla z cely smrti.

Do tváre mu zavial sladký nádych čokolády z jej úst. Keby ju teraz pobozkal... chutila by tak sladko... Nie! Čo mu už naozaj preskočilo? Odtiahol sa od nej, ako keby ho popálila.

„Evie ti sem poslala tvoje veci,“ ukázal na kufor pred vchodovými dverami.

„Kedy? Nepočula som ju,“ zamračila sa.

„Nebola tu osobne. Len ho sem premiestnila.“

„Aha.“ Už ju nič neprekvapovalo. Prešla ku kufru a odtiahla ho ku schodom. Zistila, že je ťažší, než vyzerá. „Čo mi to sem napratala?“

Conor sa pohodlne usadil na gauč a sledoval, ako sa s ním mocuje. Trvalo jej päť minút dostať ho do polovice schodov. Nemohol odolať a škodoradostne jej ho nechal spadnúť späť dolu s pomocou svojich síl. Kufor skĺzol na miesto, odkiaľ ho vzala.

Tvár už mala ružovkastú. Bez zaváhania zažmúrila na Conora, ktorý ešte nestihol stiahnuť ruku k telu.

„Ja ťa zabijem, upír!“ zavrčala a nebezpečne pomaly schádzala zo schodov, ruky zaťaté v päste.

„Škodoradosť najväčšia radosť, chrobáčik,“ usmial sa.

„Ty sa raz zobudíš s kolom v srdci!“

„Och, niežeby som ťa chcel podceňovať, človiečik, ale to by si najprv musela nepozorovane vojsť do mojej izby. A spomínal som už, že upíri nezvyknú spať?“

Postavila sa pred neho a prepaľovala ho nenávistným pohľadom.

„Lezieš mi na nervy!“

„Tiež ťa nemám rád.“

Ruky ju priam svrbeli, ako ho chcela zaškrtiť. Namiesto toho zhrabla vankúš a celou silou mu ho hodila do tváre. Z miestnosti vyšla sprevádzaná jeho výbuchom veselého smiechu.

Conor už pochopil, že pobyt s ňou určite nebude nudný. Odhodil vankúš, čudujúc sa, že po ňom nehodila niečím ťažším. Čo však nie je, môže byť. Sotva prekonal nápor smiechu, z kuchyne sa už ozvalo zajačanie. Dobehol tam práve vo chvíli, keď bledá Isobel zatvárala chladničku a oprela sa o ňu. Trochu ozelenela.

„Áno, moje zásoby jedla. Neboj sa, nebudem ťa nútiť jesť to, čo ja.“ Pobavene sledoval hrôzu v jej rozkošných očkách.

„Tam sú.... tam sú balíky s krvou!“

„Ja viem, sám som ich tam dal,“ úsmev mu neschádzal z tváre.

„Vy takto normálne... jete?“

„Obvykle nie. Uprednostňujeme pitie... priamo zo zdroja, ak mi rozumieš.“ Vyzývavo na ňu mrkol.

Podvedome sa chytila za krk. To ho pobavilo ešte viac. S vycerenými zubami pristúpil bližšie. „Dala by si mi svoju krv, Isobel?“ zašepkal.

Stiahol sa jej žalúdok. Hrýzla si peru a ani nevedela, ako ho tým rozrušovala. Keby mu ostražito nehľadela do očí, možno by zistila, ako sa mu napli nohavice.

„Ne... neopováž sa...“ Ešte však mala v živej pamäti, ako ju takto vystrašil počas cesty sem. Ani vtedy jej neublížil a to jej dodalo istotu. „Nie.“

Nadýchol sa jej vône. Stále ho omamovala a vábila ochutnať jej krv. Keď sa sústredil, zacítil aj niečo iné. Slabú stopu. Nadýchol sa ešte raz, s nosom takmer zaboreným v jej krku.

Isobel slabo zastonala. Ten chlap si to zrejme ani neuvedomil, ale lepil sa na ňu celým telom a v duchu prosila, aby to, čo ju tlačí na bruchu, bola len jeho zbraň. Očervenela ako ešte nikdy.

„Conor!“ hlas sa jej triasol.

„Ty si bola chorá?“ opýtal sa, keď jej konečne pozrel do tváre.

„Conor...“ snažila sa ho upozorniť na nepríjemnú blízkosť.

Chytil ju za plecia a mierne ňou zatriasol. „Niečo som sa pýtal.“

Žilami sa jej valil oheň. „Odstúp odo mňa!“

Spozoroval jej rumenec, no chcel vedieť odpoveď na svoju otázku. Krv niekedy nesie slabý pach toho, čo sa s ňou robilo. On cítil, že sa manipulovalo priamo s jej kostnou dreňou. Nedbajúc na jej protesty, nadvihol jej tričko a nahmatal malú ranku na boku. Stúpla si na špičky, v snahe zmierniť intenzitu dotyku. Jeho teplá ruka ju dráždila na koži, nehovoriac o tej druhej veci tam dole.

Otupený jej vôňou a jemnosťou pokožky sa len ťažko odtrhol od toho mäkkého tela. Prudko dýchala a pozerala všade, len nie naňho.

„Prečo máš na boku tú ranu?“ dožadoval sa odpovede, sám nevediac prečo.

„Lebo mi odtiaľ odobrali kostnú dreň,“ šepla a rýchlym krokom opustila miestnosť. Dobehol ju na schodoch a zvrtol k sebe. Mala taký trpiteľský výraz, až ho zamrazilo.

„Bola si... ty si mala...“

„Nie, môj malý brat. Mal leukémiu a ja som mu dala kostnú dreň, spokojný? A vážne si sa na mňa nemusel kvôli tomu lepiť. Mimochodom, už to nerob! Niečo mi totiž zavadzalo!“ A zabuchla sa v izbe, kde ranný zážitok ešte pár hodín rozdýchavala. Ten chlap je chodiaci testosterón a ona je tu s ním zatvorená. Nehovoriac o tom, že zrejme dlho nemal sex, keď ho začala vzrušovať ona. A niežeby to nebolo obojstranné. Sakra, po celý život v nej nikto nevyvolával takéto nutkavé pocity strhnúť z niekoho šaty a... No, a ďalej to poznala naozaj len teoreticky, čo bol aj jediný dôkaz toho, že nie je Izabella. Isobel je ešte stále panna.

Conor sŕkal chladenú krv a myseľ mal plnú Isobeliných slov. Nešlo ani o to, čo sa stalo, ale to, že niečo také vôbec urobila. Izabella bola sebecká a za celý život nikdy nikomu nepomohla. A od Isobel to bola veľká obeť. Aspoň podľa neho. Je naozaj možné, že niekto taký nesebecký a dobrý naozaj nosí telo niekoho tak... zlého? Alebo je to len tá najlepšia herečka, aká kedy chodila po svete?

Nenasýtený od slabej krvi a s boľavými slabinami volal Willovi.

„Conor, kde sakra trčíš?“ okríkol ho hneď namiesto pozdravu.

„Ahoj, ako sa máš? Aj ja ťa rád počujem.“

„Ahoj, super, že si sa ozval. Tak kde trčíš?!“

Conor bol chvíľu ticho. „Som v Aylesbury.“

„A čo tam robíš?“

„Na tom teraz nezáleží. Čo ste ešte zistili o Isobel Wallisovej?“

„Okrem toho, že zmizla úplnou náhodou práve vtedy, keď sme sa o ňu začali zaujímať?“

„Ona zmizla? Kam?“ predstieral prekvapenie.

„Vlastne mám pocit, že to vieš lepšie ako ja. Prečo si v Aylesbury? Nehovor, že máš dovolenku.“

„Nemôžem si len tak odskočiť, keď sa v Londýne nudím?“

„Iste, a v Aylesbury je toho toľko na zábavu... Určite teraz hráš s Calebom šachy a bavíte sa ako nikdy.“

„Presne tak. Šach mat, Caleb, nová hra? No späť k téme, chcem počuť viac o Isobel.“

„Vieš, že som ti neuveril ani slovo, však?“

„Hovor!“

Na druhom konci sa ozval nesúhlasný vzdych. „Čo konkrétne chceš počuť?“

„Napríklad niečo o jej rodine.“

„Prvorodená, má o dvanásť rokov mladšieho brata chorého na leukémiu. Dokonca som si všimol, že každý mesiac posiela svojej rodine slušnú časť svojho príjmu na jeho pobyt v nemocnici a liečbu. Darovala mu kostnú dreň. To veľmi nesedí na starú Izabellu, však?“

„Nie, nesedí. Čo mi ešte povieš?“

„Vyštudovala históriu a ako už vieš, reštauruje obrazy. Bola najlepšia v ročníku a strednú aj vysokú ukončila o rok skôr. Hneď po skončení školy nastúpila sem a prednedávnom sa aj definitívne prisťahovala.“

„Nejaké trestné záznamy?“

„Ani len prekročenie rýchlosti. Už si si odchytil nejakého operenca, aby ti to vysvetlil?“

„Hm... pracuje sa na tom.“

„Conor... si môj priateľ a nechcem, aby si sa zase ocitol v problémoch kvôli Izabelle. Povedz mi pravdu, prečo si v Aylesbury?“

„Prišiel som za Calebom, jasné? Je sčasti anjel a teraz sa chytám každej slamky.“

„Caleb je démon, do neba by ani nevkročil.“

„Ale je napojený na mnoho iných pochybných bytostí. Snáď si nemyslíš, že by ju poslali anjeli?“

„Ako povieš. Ak by si potreboval pomoc, vieš kam volať.“

„Vďaka.“ Zložil. Vzdychol si a snažil sa posadiť na stoličke tak, aby ho netlačili nohavice.

Isobel. Stále si nepripúšťal, že žena nachádzajúca sa len o poschodie vyššie sa jedného dňa nepremení na chladnokrvnú vrahyňu a zase mu niečo nevyvedie. A predsa sa mu nejakým zvláštnym spôsobom páčila. Po incidente s Izabellou už nikdy nenašiel pokoj v živote. Dokonca ani nespával, čo bol nútený kompenzovať zvýšeným príjmom krvi. Celú dnešnú noc mlátil do vreca a ani nepočul, kedy sa premiestnila dole. No ona... mala Izabellino telo a on necítil potrebu kryť si chrbát, čo ako sa snažil v nej vidieť nepriateľa. To, čo mu Will povedal, bolo až príliš neuveriteľné. Dal si ďalšiu dávku krvi a odpratal sa do izby skôr, ako by vpadol k nej a urobil nejakú hlúposť.

Nad Isobelinou hrdosťou nakoniec vyhral hlad. Zapudila myšlienku na sáčky krvi v chladničke a poodchýlila dvere. Chodba bola prázdna. Prezlečená vo voľných nohaviciach a roláku sa odvážila vyjsť von. Zdola nič nepočula. Takmer nadskočila od radosti, keď Conora v kuchyni nenašla. Otvorila chladničku a dávala si pozor, aby sa nepozrela na poličku s jeho jedlom. Mala chuť na poriadnu kalorickú bombu na svoje nervy. Jogurty a zeleninu v tejto chvíli považovala za nežiaduce. V mrazničke našťastie našla pizzu. Rozbalila ju a po niekoľkominútovej prehliadke rúry ju do nej šupla. Čakanie si skrátila hodnotením jediného obrazu, ktorý vyzeral naozaj staro a cenne, priamo v kuchyni. Hneď si všimla, že by sa mu zišlo niekoľko opráv. Keby tu tak mala zopár vecí z práce... Bude sa tu vážne nudiť. Pokiaľ... ak jej Conor chce privodiť šialenstvo, stiahne ho so sebou. Uvidíme, kto viac vydrží.

Vôňa pizzy privolala Conora ako neviditeľná sila. Isobel našiel stáť tesne pred obrazom zo sedemnásteho storočia a mal pocit, že keby mala správne prostriedky, hneď by s ním niečo urobila. Chvíľu ju ticho pozoroval. Vo vyťahaných nohaviciach a čiernom roláku jej pekné krivky skoro nevidel. Podozrieval ju z toho, že to urobila naschvál. Zrejme nerátala s tým, že mal o to väčšiu chuť ju vyzliecť. Nečujne, tak ako to len upíri vedia, sa k nej priblížil.

Najprv si nič nevšimla, no potom zozadu pocítila teplo a niečí dych na svojom krku. Na celú sekundu ustrnula, potom zvrieskla, zvrtla sa a narazila do jeho kamennej hrude.

„Conor!“ okríkla ho.

Pobavene jej omotal ruky okolo pása a nepustil ju. „Musíš mať vážne zlé svedomie,“ doberal si ju.

„Nemusím mať zlé svedomie, aby som mala strach z obrovského upíra, ktorý ma uniesol!“ pomykala sa, ale nepustil ju.

„Potom máš asi naozaj slabé nervy.“

„No ty si nám inteligentný! Počkaj si, keď budem mať PMS! A pusti ma!“

„Prečo? Si roztomilá, keď sa snažíš premôcť silnejšieho.“

Vzdala to a radšej sa pomaly nadýchla, premáhajúc túžbu vytrhať mu vlasy.

„Ako si vedel o tej kostnej dreni?“ opýtala sa.

„Cítil som to.“

„Takéto veci cítite?“

„Nevedela si to?“

„No, nebola o vás napísaná učebnica.“

Zasmial sa. „Cítime takmer všetko, čo je v krvi, prípadne, ak sa s ňou nejako manipulovalo.“

„Zaujímavé. Čo ešte cítiš?“ ani to nedopovedala, už to oľutovala. Conor využil jej otázku na to, aby sa naklonil k jej krku, až ju šteklil jeho dych. Nemohol si pomôcť, jej vôňa sa mu veľmi páčila a vyvolávala pohyb v jeho rozkroku. „A pozitív, máš 26 rokov, 4 mesiace a...“ nadýchol sa ešte raz. „...dva dni. Nemáš v sebe žiadne vírusy a môj osobný názor je... že tvoja krv by chutila neskutočne dobre.“

Prešla ňou triaška a nielen z jeho slov. Držal ju tak pevne a pritom jej to pripadalo tak prirodzené, až sa toho zľakla. Na bruchu zase pocítila tlak a nevedela prečo, vzrušilo ju to. „P-prečo si to myslíš?“ vyhabkala, neschopná súvislej myšlienky.

„Lebo to cítim. Si výnimočná, Isobel, a tvoja krv tiež.“ Perami ju dráždil na pulzujúcej žile.

„Vážne? Až na  jednu vec – som kópia, zabudol si?“ Musela sa ho chytiť, aby nespadla z odrazu neistých nôh.

Perami prešiel k sánke a sotva sa jej dotýkal. Cítila každý jeho nádych aj výdych. „V niečom si naozaj kópia. Ale veľmi dráždivá kópia,“ doputoval až k jej perám a priam ju bolelo, že tam prestal.

„Dráždivá?“ zopakovala a znelo to ako zastonanie. Conor mal pery stále len kúsok od jej.

„Áno. Až príliš.“ Nevydržal to a ich trápenie ukončil horúcim bozkom. Isobel zradili nohy a chytila sa ho ešte silnejšie. Rozovrel jej roztrasené pery a jazykom vkĺzol dnu. Naozaj chutila sladko a keď jazykom narazila na jeho špicaté zuby, zvýskla pod vlnou nepochopiteľného vzrušenia. Nie, to nie je dobré! Kúsok zdravého rozumu nakoniec prebral kontrolu nad jej činmi a ona ho od seba odtlačila. Očervenela až po uši.

Conor sa tajomne usmial. „Zábavné.“

Pokúsila sa mu vraziť, ale ľahko zachytil jej ruku. Hneď sa odtiahla. „Buď taký láskavý a už to nerob! Pre upresnenie – nie so mnou!“

„Nemal som pocit, že by ti to bolo nepríjemné,“ podpichol ju.

„Mýliš sa, ak si myslíš, že pokladám bozkávanie sa s mŕtvolou za príjemné!“

„Som asi taká mŕtvola ako ty žena, ktorá umrela pred storočiami!“

Podľa jeho tónu vedela, že ho oslovením mŕtvola urazila. Spokojne sa usmiala, ale to už stála chrbtom k nemu a kontrolovala pizzu, takže ju nevidel. Urobila však tú chybu, že sa zohla a on mal výhľad na jej pozadie. Začula tlmené zavrčanie a hneď sa vystrela.

„To oblečenie si si dala schválne? Vieš, minulo účinkom.“

Otočila sa k nemu. Nepáčilo sa jej, že ho má za chrbtom. „Mám návrh. Ja ťa kopnem do tvojho kamaráta a ty mi dáš pokoj. Budeme to aplikovať vždy, keď sa nebude správať tak, ako sa má.“

Naklonil hlavu a prenikavo jej pozrel do očí. „Poznám lepší spôsob, ako mu pomôcť.“

„Aj ja, keď ho strčím do rúry! Tak si naňho dávaj pozor!“ Čupla si a vybrala horúcu pizzu. Položila ju na linku a pustila sa do pátrania po noži. Nikde ho nenašla. Vlastne nenašla vôbec nič ostré a začala tušiť, odkiaľ vietor fúka.

„Hľadáš niečo?“ Conor sedel za stolom a mával veľkým ostrým nožom. Pôsobil až príliš desivo. Trhla sebou, ale nepohla sa k nemu.

„Nepreháňaš to?“

„Čo? Svoju bezpečnosť? Prepáč ak som sebecký, čo sa týka môjho života. Obzvlášť pri tebe.“

„Conor,“ odsunula stoličku a veliteľsky si sadla. „Je čas porozprávať sa ako dvaja rozumní... ľudia. Nie, počkaj, ako rozumný človek a rozumná mŕtvola.“

Zaťal zuby a mysľou mu prebleskla predstava, ako ju hádže o stenu.

„Uniesol si ma. To sa nerobí. Chápem, že máš dohodu s Evie a vlastne ma chrániš, ale aj tak si urobil niečo zlé. A ak ma tu chceš držať, mali by sme si vyjasniť pár vecí. Za prvé – skutočne neviem, aký bol tvoj vzťah k Izabelle, ale ja nie som ona a s tým sa budeš musieť zmieriť.“

Naklonil sa k nej a podoprel sa lakťami. „Si môj väzeň, teoreticky moja potrava, som silnejší a stále nemám dôkaz, že nie si Izabella,“ vyrukoval s vlastnou verziou.

Vzdychla si. Je možné sa zblázniť z jedného upíra? „Dobre, tak inak. Podobám sa na ňu veľmi?“

„Ako kópia,“ použil jej výraz. „Ibaže vylepšená,“ nadvihol kútiky.

„Udrž si nohavice na sebe,“ odbila ho. „Správam sa ako ona?“

Zovrel hranu stola. „Hrať vie každý, zvlášť po toľkých storočiach.“

„To chápem ako nie. Máš pocit, že by som ti chcela ublížiť, prípadne mám sadistické sklony?“

„Ako som povedal, hrať môže každý.“

„Povedal si, že cítiš moju krv. Vieš, koľko mám rokov. Necítil by si, keby som mala sedemsto?“

Zaškrípal zubami. Čo za idiota to dal ženským mozog? A tejto dokonca dvojitú dávku? „Deje sa veľa čudných vecí, keďže sa vymkli z rúk niekomu takému mocnému ako sú anjeli.“

„Prečo by ma Evie chcela zachraňovať, keby vedela, že som zlá?“ vytasila ďalší argument.

„Evie nie je celkom kompletná a rada hnevá nadriadených. U nej je to len otázka cti.“

„Neverím, že by napriek tomu nechala behať po svete vraha.“

„Povedal som, že nie je kompletná.“

„Mne sa skôr zdá, že to ty si nechceš pripustiť, že som iná. Chápem, tvár vždy zmätie, ale všetko sa odvíja od toho, že nie si schopný zabudnúť na niečo, čo sa stalo, keď som ani nebola na svete a to ma privádza k tomu, že buď máš z Izabelly strach, alebo je tu stále niečo, čo tajíš a bojíš sa len z princípu. Keďže si mocný upír, prvú možnosť vylučujeme no a voilá – niečo ťa ťaží a nie som to ja, kto má zlé svedomie!“

Čumel na ňu ako na prízrak.

„Mám pravdu?“ sladko sa usmiala. „Izabella by predsa neunášala niekoho len tak, to by nerobil nikto. Mala dôvod a mne už len ostáva zistiť aký. Teraz buď taký dobrý a daj mi ten nôž, lebo som naozaj hladná.“

Neschopný reagovať na jej myšlienkové pochody si nechal ostrú vec vykrútiť z rúk a Isobel nakrájala pizzu. Má už viac ako tisíc rokov, ale akéto čudo stretol po prvý raz. Nehovoriac o tom, že počas tých stoviek rokov mal okolo seba upírov, ktorí nikdy neprišli na to, že niečo skrýva. Jej to trvalo koľko? Deň? A to ju počas toho uniesol, spútal a ešte sa aj hádali.

Pokojne si naložila dva kúsky na tanier a vrátila sa na miesto oproti nemu. „Hm... opýtala by som sa ťa, či si dáš aj ty, ale naozaj neviem, či jedávate aj obyčajné jedlo.“

Konečne sa prebral z úvah. „Samozrejme, že jeme.“

„V tom prípade si daj, ja to aj tak celé nezjem. A teraz ďalšia vec – chcem svoj mobil, aby som mohla zavolať domov, prípadne aby sa aj mne dovolali.“

Kedy sa jej postavenie zmenilo a ona si môže rozkazovať? Zažmurkal a musel rýchlo prebrať vedenie. Zdvihol sa zo stoličky a aj ju vytiahol hore za golier roláka.

„Si môj väzeň, Isobel, alebo Izabella, alebo ktokoľvek si!“ usmial sa pri jej vystrašenom výraze. „Nebudeš tu rozkazovať a byť tebou by som bol rád, že neležíš spútaná hore na posteli! Nepleť sa do mojich záležitostí!“ Od zlosti ju ešte raz pobozkal. Drsne a neúprosne drvil jej pery, dovolil jej jazyku občas prejsť po jeho tesákoch a potom ju jemne uhryzol do spodnej pery. Zastonala od rozkoše a on ju takmer hodil na stôl a vyzliekol tie otrasné handry.

Chcel ju. V tom bol asi najväčší rozdiel medzi ňou a Izabellou. Isobel ho vzrušovala do najvyššej miery. Pocítil, ako ustrnula, keď do nej narazil stan v jeho nohaviciach. Napriek tomu ju neprestal bozkávať. Vplietla mu ruku do hladkých svetlých vlasov a vychutnávala si všetko, čím ju chcel potrestať za jej opovážlivosť. Nemohla si pomôcť. Priťahoval ju, aj keď sa snažila nahovoriť si, že je to len žijúca mŕtvola. Čo je v podstate aj ona, keďže ju anjeli chcú zabiť. Takisto zaregistrovala, že niektoré jeho časti sú živé až príliš. Tentokrát sa od nej odtrhol prvý. Naskytol sa mu nádherný pohľad na jej červené líca, privreté oči a opuchnuté pery. A jeho nohavice sa nejakým zlým kúzlom zmenšovali a neskutočne ho tlačili v oblasti slabín. Musel preč. Hneď. Inak sa neudrží!

Nechal ju neisto stáť uprostred miestnosti a zmizol v telocvični. Mal nejasný pocit, že v nej bude tráviť veľa času.

Isobel bola sama prekvapená svojou reakciou. Je to upír, ohrozoval ju, uniesol, a ona neurobí nič inteligentnejšie, než sa k nemu pricucne ako pijavica! Čo si myslela? Ach, samozrejme. Nemyslela. To je to, čo jej v poslednej dobe ide najlepšie.

Nadávajúc na každý jeden hormón zjedla pizzu, ani nezaregistrovala jej chuť. Zapila ju džúsom a znudene sa potulovala po dome. Bolo očividné, že Conor v ňom netrávi veľa času. Nemal tu skoro nič okrem nábytku. Nech sa snažila ako chcela, nemohla nájsť nič, čo by jej zložilo tú vec z nohy, prípadne ju vyplo. Nech už mal elektroniku kdekoľvek, dbal na to, aby ju nenašla.